Divadlo potrebuje témy, ktoré spoločenskú elitu vyľakajú – Dušan D. Kerný

Čerstvý šesťdesiatnik, PhDr. Andrej Maťašík, PhD. patrí k pedagógom, ktorí na Akadémii umenia v Banskej Bystrici pôsobia od samého vzniku školy. V súčasnosti je vedúcim katedry dramaturgie, réžie a teatrológie, predsedom fakultného akademického senátu a členom senátu Akadémie umení a členom umeleckej a vedeckej rady fakulty dramatických umení. Je iniciátorom a vedeckým tajomníkom série Banskobystrických teatrologických konferencií, ktorých jubilejný desiaty ročník sa uskutoční v závere novembra 2013. Popritom v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV vedie riešiteľský kolektív náročného výskumného programu podporovaného Agentúrou na podporu vedy a výskumu, publikuje a na konferenciách prezentuje individuálne výskumné projekty a rediguje najstarší slovenský divadelný časopis Slovenské divadlo.

Verejnosť vás pozná ako popredného divadelného teoretika, historika a kritika, pedagóga a autora literatúry faktu. Je náročné byť na Slovensku divadelným kritikom, ktorý navyše nerád podlieha dobovému konformizmu, hoci aj za cenu osobných nepríjemností?
- V posledných rokoch sa už zvyknem predstavovať ako divadelný historik, hoci je pravdou, že som vyše tri desaťročia patril k nemnohým, ktorí pred „akademickejším“ označením teatrológ dávali prednosť hrdému priznaniu sa k profesii divadelného kritika. Sedemdesiate roky, v ktorých som študoval a rozhliadal sa po šíravách divadelnej tvorby, boli zvláštnym obdobím – na jednej strane vrcholila normalizácia, a teda ideologizácia prenikala všade, na strane druhej ešte tvorili Budský a Zachar, na vrchole bol Miloš Pietor, popri ňom Jozef Pálka, Pavol Haspra, Vladimír Strnisko, Ivan Petrovický, začínali na seba upozorňovať Peter Scherhaufer, Ľubomír Vajdička, Jozef Bednárik a potom ďalší mladí. Hry Petra Karvaša sa hrať nemohli a po troch semestroch nám ho vzali aj ako pedagóga, ale pôvodná tvorba mala veľkú podporu a divadlá sa predbiehali v oslovovaní autorov, spolupracovali s mladými a dávali im príležitosť rásť. A nemyslím si, že by sme mená ako Ivan Bukovčan, Peter Kováčik, Ľubomír Feldek, Ján Solovič, Karol Horák či Mikuláš Kočan dnes mali zmiesť zo stola len preto, lebo sa na profesionálne javiská ich hry dostali práve v dobe normalizácie. Ale späť k otázke – jedným z paradoxov sedemdesiatych rokov bolo aj to, že pokiaľ ide o reflexiu divadla, vládla dnes nepredstaviteľná názorová pluralita. Štyri celoslovenské denníky, ale aj tri denníky krajské a bratislavský Večerník, týždenník Nové slovo, dvojtýždenník Film a divadlo, neskôr tiež Literárny týždenník a dvojtýždenník Dialóg, mesačníky Javisko a Slovenské pohľady predstavovali základný publikačný priestor. Každý z týchto printov mal svojich spolupracovníkov a naozaj o všetkom, čo sa v divadle udialo, ste sa mohli aj dočítať. Iste, niektorí kritici mali svoje „muchy“, niektorí ideologizovali a niektorí pedagogizovali, niektorí boli aj umlčaní a písať nesmeli, ale spomínam si, ako ma milo prijali v redakcii Ľudu, keď som tam ako osemnásťročný uchádzač o štúdium divadelnej vedy priniesol krátky ohlas na absolventské predstavenie v Štúdiu VŠMU. Usadili ma, pani redaktorka si text prečítala, dala mi niekoľko kontrolných otázok (asi aby sa ubezpečila, že som nepriniesol text za niekoho iného) – a na druhý či tretí deň som „sa čítal“ v celoslovenskom denníku. Dokonca mi za to poslali asi 50 korún (vtedy dva litre vína v najlepšej vinárni a Sparty k tomu) a vyzvali ma, aby som písal ďalej. Ešte ako študenta ma bratislavské redakcie vysielali na premiéry po celom Slovensku, písal som o divadelných festivaloch, o pôvodnej tvorbe... Publikačnú pauzu som mal, keď som sa venoval aktívne praktickej dramaturgii, ale z trnavského divadla som sa vrátil k písaniu a na dlho som zakotvil v Divadelnom ústave, kde som sa stal členom tímu odborníkov, ktorých úlohou bolo vidieť v niekoľkých divadlách všetko a v ostatných čo najviac inscenácií a písať o nich. Pre divadelných tvorcov sme vtedy ako „bratislavskí“ kritici neboli nepriatelia, vítali nás radi, lebo sme o ich práci informovali. S mnohými režisérmi, hercami, dramaturgmi a scénografmi sme sa po nociach v divadelných kluboch nielen zabávali, ale aj zápalisto diskutovali a nielen o tom, či sme dostatočne vyzdvihli prínos toho či onoho, prípadne, či sme niečo neprehliadli, ale bola to aj príležitosť informovať o osobnostiach, ktoré vtedy formovali európske a svetové divadlo. A tých bola v tom čase v plnej sile veľmi reprezentatívna kolekcia – v Poľsku, kam som vtedy chodieval veľmi často a rád, popri J. Grotowskom aj A. Wajda, E. Axer, K. Swinarski, K. Dejmek, J. Szajna, J. Jarocki, J. Szajna, A. Hanuskiewicz, T. Kantor a mnohí iní, v Moskve J. P. Ľubimov, O. Jefremov či A. Efros, ale aj G. Strehler, P. Stein, P. Brook, A. Mnouchkine, I. Bergmann... Skvelých a podnetných predstavení bolo veľa, pravda je, že možností vidieť ich bolo podstatne menej ako dnes, nedalo sa sadnúť do auta a zabehnúť si do Viedne či kúpiť cez internet lístky do Avignonu. Ale zase je pravda, že keď som si za štipendium kúpil lístok na vlak a objavil som sa na recepcii vrcholného festivalu Divadlo národov vo Varšave a vysvetlil som im, že som prišiel kvôli festivalu a chcem vidieť všetko, akreditovali ma bez veľkých rečí a večer som už na recepcii v prezidentskom paláci chrúmal pirohy pri stolíku s kritikmi z prestížnych francúzskych, izraelských či ruských novín a pri susednom si pripíjali elitní svetoví režiséri... Ale nazad k téme (to je môj problém aj pri prednáškach, asociácie, alebo jednoducho potreba čosi dopovedať, ma často odvádzajú od hlavnej línie). Zažil som samozrejme aj pokusy „vplývať“ na mňa či na mojich kolegov. Do Divadelného ústavu napríklad prišla oficiálna písomná žiadosť, aby na predstavenia istého divadla už nechodil kolega Ján Jaborník, s argumentom, že ako vyškrtnutý člen strany nie je ideovo partnerom na správnej výške. Raz som zbadal svoju recenziu v časopise a po prečítaní pár riadkov som zostal zdesený – všetky „ne“ mi z textu zmizli. Namiesto nepodarilo – podarilo, namiesto nezvládol – zvládol a tak ďalej. Ale moja chyba – mohlo mi trknúť, že šéfredaktorom je otec režiséra hodnotenej inscenácie... Ale paradoxne k otvorenému pokusu o „korupciu kritika“ došlo až v deväťdesiatych rokoch, keď si istý divadelný riaditeľ predo mnou poťažkal: „Aj na obed do Carltonu sme ich pozvali, a predsa zle píšu“. Ale uzavrime – svoju integritu si musí každý ustrážiť sám. Sme rôzni, niekto je ráznejší, iný miernejší, niekto sa rád predvádza a niekto je zase spokojný, keď svoj názor dôkladne vysvetlí. Podstatné je – a v tom sa tvorba a kritika vzácne stretajú – že by sa to nemalo robiť „zamestnanecky“. Keď režírujete „za čiarku“, ale nie preto, lebo ste vášnivo presvedčený o tom, že práve toto a teraz má divadlo publiku povedať, vznikne možno remeselne dobre urobená, ale nudná inscenácia. A ak píšete o predstavení, z ktorého ste odišli neoslovení len preto, lebo ste sľúbili povedzme 3000 znakov, zase je to cítiť a radšej stačilo uverejniť základné fakty a informáciu, že premiéra sa odohrala.

Zvyknete vravieť, že divadlo je zrkadlom svojej doby. Aké hodnoty rešpektuje súčasné divadlo, ak zohľadníme stav autorského zázemia, finančných zdrojov, atakďalej?
- To nehovorím ja, to napísali mnohí a medzi nimi aj William Shakespeare. Pretože je to pravda. Každá spoločnosť má presne také divadlo, aké si zaslúži a aké si vypýta. My sme mali nádhernú situáciu, že divadlo našlo na ideologický a spoločenský tlak skvelú odpoveď – metaforickú divadelnú reč. Snaha „dávať umelcov do laty“, pokusy ideovo limitovať povedzme repertoárový výber, viedli tvorcov k tomu, že hľadali možnosť, ako cez rampu dostať posolstvá, ktoré nemali zaznievať, ale ktoré bolo treba vysloviť. Problém dnešného slovenského divadla sa začal vtedy, keď sme zo dňa na deň prišli o dovtedy ústrednú tému – túžbu po slobode. V rozmanitých variáciách práve ňou žilo slovenské divadlo do roku 1990 a pre túto tému bolo aj predmetom pomerne veľkého diváckeho záujmu. Diváci sa chodili do hľadiska aspoň nadýchať ilúzie a načerpať nádej. V nových spoločenských podmienkach divadlo dodnes naozaj vážnu tému nenašlo. Alebo nenašlo odvahu hľadať ju. Jedine muzikál, hoci najčastejšie v čudesnej „obhryzenej“ podobe reprodukcií pripravených podľa bedekera majiteľa licencie a na hudbu z cédečka, využil priestor a oblažuje všetkých, ktorí vedia uveriť, že sa dotkli hviezd... Ale reálne – divadlo stratilo svoje niekdajšie exkluzívne spoločenské postavenie, nezmyselnou mnohoročnou kampaňou znevažujúcou domácich autorov prišlo o autorský potenciál, propagandistickým preferovaním jednotlivostí ako vzorov zmazalo špecifické črty jednotlivých súborov a vyhnalo z divadiel tých, ktorí na istý typ predstavení radi chodili, ale nové divácke davy neoslovilo. Iste, neplatí to v rovnakej intenzite na všetky divadlá a zavše zaknihujeme aspoň pokusy o autentickú výpoveď, ale v globále to platí. Úroveň platov v divadlách je podobná ako na školách – a potom sa všetci strašne čudujeme, ako je to možné, že deti maturujú a máločo vedia - a v divadlách sa na to zavše nedá pozerať. Môžeme sa čudovať, prečo je toľko slovenských režisérov v tom najproduktívnejšom veku v Čechách a kade - tade? Čo by robili doma, keď divadlá uvedú za sezónu tri premiéry, lebo na viac nemajú? Viaczdrojové financovanie kultúry nevyriešila ani pravica, ani ľavica, ani liberáli, ani konzervatívci, vstupné musí zodpovedať nádenníckym platom a zúfalý nápad, aby jednou zo sociálnych dávok bol trebárs mesačný prídel vstupeniek do divadla, na koncerty či do galérií, zatiaľ v parlamente nezaznel. Osobne si myslím, že to možno zmeniť jedine tak, že divadelníci prídu s takými témami, ktoré ľudí oslovia, kvôli ktorým budú ochotní ušetriť na čomsi inom, aby mohli byť pri tom. A musia to byť témy, ktoré spoločenskú elitu vyľakajú, ktoré bude vnímať ako ohrozenie, ako morálnu konkurenciu. Divadlo má šancu, ak sa znova stane tým shakespearovským šašom, ktorý s úsmevom kráľovi vmieta do tváre kruté pravdy – a kráľ s tým nemôže nič urobiť, lebo šašo má predsa imunitu. Čiže keď nájde nový étos. Bol by som celkom rád, ak by som sa toho dožil a opäť by sa mi žiadalo chodiť do divadla.

Mladým aj v Akadémii umenia odovzdávate skúsenosti cez svoje knižky i za katedrou. Úprimne, spĺňa odozva vaše očakávania a predstavy?
- Je ľahké odvolať sa na pravdivý fakt, že dnes prichádzajú na vysoké školy mladí ľudia, ktorí majú veľké vedomostné medzery a polamentovať si. Ale je to aj alibistické. S faktom, že prvý stupeň vysokoškolského štúdia sa „vďaka“ reformám nášho školstva zmenil na akýsi stredoškolský doškoľovací kurz a skutočne vysokoškolské štúdium sa presúva na druhý a tretí stupeň, nič neurobíme. Z môjho pohľadu sú kľúčové dva problémy – mladí ľudia si odvykli čítať a kamsi sa stratila aj ambícia ísť na koreň zaujímavej informácii. Je mi to protivné, ale naozaj ako dozorca musím niektorých študentov nútiť, aby si prečítali divadelnú hru a neuspokojili sa s tým, že si skopírujú obsah z googlu. A jedujem sa, keď vidím, že čakajú, že budem diktovať nejaké definície, ktoré sa potom naučia na skúšku. Ono to súvisí s tou krízou „čítania s porozumením“, na ktorú upozorňovali pedagogické prieskumy v posledných rokoch. Ale netreba generalizovať, v každom ročníku sa nájde pár študentov, ktorých štúdium naozaj zaujíma, hľadajú sami aj iné zdroje informácií a snažia sa svoj pobyt na Akadémii umení všestranne využiť tak, aby boli pripravení na pôsobenie v profesionálnom divadle.

V Akadémii umenia pôsobíte tuším od roku 1997. Do akej miery vás uspokojuje pedagogická práca, ak vezmeme do úvahy vašu prioritnú profesionálnu orientáciu?
- Veru, už patrím medzi „vykopávky“. Boli to zavše rušné roky a niekoľkokrát som veľmi uvažoval o tom, že v Banskej Bystrici učiť prestanem, pretože pokusy o likvidáciu neželanej Akadémie umení znamenali nielen vyučovanie v premrznutej zničenej poloprázdnej budove, ale občas aj taký zanedbateľný úväzok, že som z rodinného rozpočtu ešte dotoval svoje každotýždňové „horehronské výlety“. Našťastie, podarilo sa k spolupráci prizvať postupne kvalitný tím domácich i zahraničných pedagógov, vďaka eurograntu máme veľmi kvalitnú infraštruktúru, presvedčili sme o schopnosti poskytovať kvalitné vysokoškolské vzdelávanie Akreditačnú komisiu a máme prvých absolventov doktorandského stupňa. Vzhľadom na moju pôvodnú profesijnú orientáciu však budem spokojný, až keď akreditujeme aj štúdium divadelnej vedy, ktoré dnes na Slovensku nejestvuje. Je to program, na ktorom škola „nezarobí“, ale pre kontinuitu poznávania divadla ako umeleckého druhu je nevyhnutný z celospoločenského hľadiska. Mne by sa veľmi páčilo, keby som raz mohol do školy chodiť ako ctihodný kmeť, ktorý bude na seminároch so študentami preberať zaujímavé témy, konzultovať záverečné práce a tešiť sa z ich tvorivých úspechov – ale zatiaľ to vyzerá, že ešte nejaký ten „týždeň“ ma čaká lietanie s vyplazeným jazykom medzi povinnosťami pedagogickými, úradovaním a administrovaním, vymýšľaním grantových projektov, prípravou hromady papierov pre komplexnú akreditáciu, ktoré v konečnom dôsledku skončia kdesi v archíve bez toho, aby sa niekto do toho pozrel... Že ma teda čaká vysokoškolská realita Anno Domini 2013.

Redakcia SKrozhlad ďakuje Akadémii umení za sprostredkovanie textu ktorý vznikol pre akademický časopis.

K výročiu významného a brilantného vedca a výnimočného glosátora kultúrneho diania sa redakcia SK rozhlaď vráti osobitne – aktivity a publikačná hojnosť brilantného a pracovitého A. Maťašíka na to priam vyzýva a treba verejne ukázať aká mimoriadna a všestranná osobnosť vedie dnes jednu z katedier Akadémier. Redakcia SKrozhlas a predsedníctvo ÚSN, ktorého je A. Maťašík od vzniku podpredsedom želá jubilantovi najmä veľa zdravia, trpezlivosti a pohody – a veľa spokojných kilometrov na trase diaľnice do Banskej Bystrice práve tak ako pri vyprevádzaní svojich študentov a študentiek na trasy divadelné, umeleckého života.

Krst knihy Majstri scény – Andrej Maťašík, Osvald Zahradník, Mária Kráľovičová

Krst knihy Majstri scény – Andrej Maťašík, Osvald Zahradník, Mária Kráľovičová