Dôstojný príspevok k výročiu – Július Handžárik

Slovensko je v Európe v istom zmysle anomáliou. Už vyše pol storočia vlastní a živí inštitúciu s vedeckou denomináciou, ktorej poslaním a úlohou má byť rozvíjanie bádateľského výskumu v oblasti historických vied a špeciálne v oblasti histórie Slovenska a slovenského národa. Za tých šesťdesiat rokov existencie tejto inštitúcie jej zamestnanci vyprodukovali už všeličo a kadečo, ale spracovať komplexné a objektívne dielo o histórii slovenského národa sa im až doteraz akosi nepodarilo. Zrejme nechcú a ani nemusia – vyžijú zo štátneho rozpočtu aj bez toho, môžu si priamo zo svojho pracoviska spracúvať osobitne honorované bokovky a čo sa týka slovenskej histórie môžu sa bez vyrušovania nadriadenými orgánmi donekonečna hrať na mŕtvych chrobákov. Z tejto letargie sa preberajú iba vtedy, keď sa na slovenskom knižnom trhu objaví hodnotné historiografické dielo schopného a pracovitého autora – vtedy sa na toto dielo vrhnú s nevídanou vehemenciou a elánom a s pomocou slovakofóbnych živlov všetkých možných nácií a proveniencií sa ho snažia udupať spolu s jeho autorom pod čiernu zem. Zrejme práve v takomto konaní vidia svoje pravé poslanie a nedeklarovanú úlohu svojej kvázivedeckej inštitúcie. Z demokratickej Európy nie je známy ani jeden prípad podobného správania zamestnancov štátom financovanej ustanovizne, takže aspoň v tomto sme európskym unikátom!

Priam symptomatickým terčom takýchto útokov je osoba a dielo profesora M.S.Ďuricu a hlavne jeho kniha Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve LÚČ už vo svojom piatom vydaní, čo je naozaj dôstojným príspevkom k pripomenutiu si 20. výročia obnovenia slovenskej štátnosti. Prvé vydanie vyšlo v novembri 1995. Keďže náklad sa rozobral za necelé dva mesiace, druhé vydanie nasledovalo už v máji 1996 a dokonca aj Ministerstvo školstva SR v školskom roku 1996/97 adoptovalo túto knihu ako účelovú publikáciu pre vyučovanie slovenského dejepisu na všetkých stupňoch škôl. To malo za následok, že nevraživci slovenského národa a odporcovia jeho štátnej suverenity, ba aj niektoré štátne inštitúcie zdanlivo vedeckej denominácie, rozpútali neslýchanú kampaň proti knihe i jej autorovi. Zneužitím neinformovanosti zahraničnej verejnosti a predstaviteľov európskych organizácií, hlavne vtedajšieho komisára EÚ pre zahraničné veci (ktorý bol zakrátko potom neslávne odvolaný z funkcie!), docielili, že vtedajšia vláda Slovenskej republiky podľahla brutálnemu zahraničnému tlaku a Ministerstvo školstva SR 1. júla 1997 vyradilo Ďuricovu knihu z vyučovacieho procesu! Autor na tieto útoky reagoval ešte v tom istom roku publikáciou Priblížiť sa k pravde (vyšla znova aj v roku 2007 a 2012) a štvrtým doplneným vydaním Dejín Slovenska a Slovákov … v máji 2007. Všetky vydania tejto vzácnej knihy sú uvedené autorovým venovaním v znení: Nespočetným známym, neznámym a zaznávaným hrdinom, ktorí z lásky k Bohu a slovenskému národu neváhali obetovať hmotné i duchovné dobrá až po holokaust vlastného života.

Piate rozšírené a doplnené vydanie Dejín Slovenska a Slovákov… má 930 strán a 48 farebných obrazových príloh. Samotný historiografický text knihy zachytáva obdobie od staroveku do konca roka 2000, textové prílohy oboznamujú čitateľa s predstaviteľmi slovenskej štátnosti od roku 623 (knieža Samo), hlavami štátov na území Slovenska a s členmi Zboru povereníkov a jednotlivých vlád na Slovensku až do konca prvej vlády M.Dzurindu 15.10.2002. Hlavná výpovedná a informačná sila tejto knihy prof. M.S.Ďuricu však spočíva predovšetkým v jej lexikálnej podobe spracovania. Jednotlivé dejinné udalosti uvádza chronologicky podľa dátumov a udalosti sú popísané stručným a vecným informačným textom, pričom sa autor v maximálnej možnej miere vyhýba akýmkoľvek historiografickým fabuláciám, takým obľúbeným nielen v historickej románovej spisbe, ale aj u niektorých autorov vedeckých historických diel. Záujemca o slovenské dejiny sa v nej ľahko zorientuje podľa dátumov jednotlivých udalostí a pokiaľ si príslušný dátum nepamätá alebo ho nepozná, zorientuje sa podľa mien aktérov príslušnej udalosti – menný register obsahuje na 62 stranách asi päťsto mien osobností, lokalít alebo názvov inštitúcií či historických udalostí. Práve v tejto podobe spracovania je hlavná výpovedná sila tejto knihy, uľahčujúca jej použitie nielen pri bežnej orientácii každého záujemcu o históriu našej vlasti, ale hlavne vo vyučovacom procese tak na strane prednášajúceho, ako aj na strane poslucháčov. Túto výpovednú silu knihy navyše výrazne zvyšuje aj skutočnosť, že autor v nej po prvý raz v slovenskej historiografii informuje aj o takých udalostiach a osobnostiach slovenských dejín, ktoré doteraz boli cielene zamlčiavané alebo historiograficky brutálne deformované a zrejme takými mali zostať aj do budúcnosti. Kvality Ďuricovej knihy ju predurčujú nielen k tomu, aby ju vlastnila a čítala nielen každá slovenská rodina, ale aby sa znova dostala aj do vyučovacieho procesu na všetkých slovenských školách. Dobrou správou je, že autor pripravuje aj vydanie jej verzie v anglickom jazyku a tak sa prinesie aspoň trocha svetla do dezinformačnej hmlovej clony, ktorá sa ešte stále o Slovensku vytvára v zahraničí.

Keďže dehonestačná kampaň slovakofóbnych živlov proti tejto knihe bola zameraná osobne aj proti jej autorovi, uvádzam aspoň stručne hlavné údaje o jeho živote a doterajšej tvorbe: Milan Stanislav Ďurica, narodený 1925, je historik, prekladateľ a publicista. Študoval na gymnáziu v Prešove a od roku 1944 na biskupskom gymnáziu v Trnave. Ako osemnásťročný vstúpil k saleziánom a po maturite ho ako mimoriadne nadaného žiaka poslali študovať do Talianska. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Turíne (1947 – 1956) a rozhodol sa zostať v zahraničí. Kňazskú vysviacku prijal 1.7.1956. V rokoch 1957 – 1961 študoval politické vedy na univerzite v Padove, kde získal doktorát. Absolvoval študijné pobyty v Ženeve, Louvaine, vo Viedni, v Ríme, Bonne a Kolíne nad Rýnom. Od roku 1963 pôsobil ako profesor politických a ústavných dejín východnej Európy na štátnej univerzite v Padove a od roku 1967 aj ako lektor slovenskej reči a literatúry. V roku 1968 založil Stredisko východoeurópskych štúdií (CESEO) a stal sa členom viacerých medzinárodných vedeckých historických spoločností. Po roku 1989 založil v Bratislave Ústav dejín kresťanstva na Slovensku a pôsobil ako profesor cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte. V roku 1993 sa stal laureátom Štátnej ceny ministra kultúry Slovenskej republiky a v roku 1995 ho taliansky prezident Oscar Luigi Scalfaro ocenil najvyšším občianskym vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky. Jeho bibliografia vedeckej a publicistickej povahy v siedmich rozličných jazykoch prevyšuje tisíc jednotiek. Na Slovensku publikoval: Slovenský národ a jeho štátnosť (1990), Národná identita a jej historický profil v slovenskej skutočnosti (1991), Sto rokov encykliky Leva XIII. Rerum novarum (1991), Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik, I. 1887 -1939 (1992), Dejiny Slovenska a Slovákov v chonologickom prehľade (1995, 1996, 2003, 2007, 2013), Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov (1998), Slovenská republika 1939 – 1945, Vznik a trvanie prvého slovenského štátu 20. storočia (1999), Dr. Jozef Tiso v hodnotení Hitlerových diplomatov a tajných agentov (2000), Katolícka cirkev na Slovensku 1938 – 1945 v hodnotení nemeckých diplomatov a tajných agentov (2001), Jozef Tiso 1887 – 1947, životopisný profil (2006), 29 spisov v edícii Linea recta brevissima (2006 – 2013) a veľa príspevkov v odborných časopisoch i periodickej tlači.