Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Chýba už len Žinčica... – Štefan Nižňanský

Hoci sa o úrad hlavy štátu budú na Slovensku usilovať kandidáti až na jar roku 2019, vrece s ambicióznymi uchádzačmi sa roztrhlo už pred začiatkom letnej „uhorkovej sezóny“.  Prezidentské voľby sú obvykle v demokratických spoločnostiach vážnou i serióznou politickou udalosťou, hoci ich zväčša sprevádzajú rôzne extempore i diskutabilné, ba aj  úsmevné prejavy politických súperov.  Vraví sa, že „bez zábavy sú ľudia smutní“... A veru, zdá sa, že po vyhláseniach terajšieho prezidenta Andreja Kisku aj bývalých premiérov (a už aj neúspešných kandidátov na post hlavy štátu) Roberta Fica i Ivety Radičovej, že do volebnej arény tentoraz nenastúpia, bude priama voľba predstaviteľa republiky skôr len ľudovým rozptýlením. Akýmsi predskokanom  pred májovými Majstrovstvami sveta 2019 v ľadovom hokeji v Bratislave a v Košiciach. Chtiac-nechtiac sa tak ponúka niekoľko porovnaní.

 

Pravda, tréner hokejovej reprezentácie SR Craig Ramsay, má ešte na oznámenie nominácie dostatok času. Isté však je, že na svetovom šampionáte nebude za náš národný tím štartovať svetová elita zastúpená takými menami ako Marián Hossa, Marián Gáborík, Zdeno Chára, Richard Pánik, Tomáš Tatar, Andrej Sekera, Tomáš Jurčo ani Jaroslav Halák. Verím však, že realizačný tím generálneho manažéra Miroslava Šatana pomôže hlavnému koučovi zostaviť dôstojný káder, ktorý potvrdí  príslušnosť Slovenska vo svetovej  hokejovej elite.        

Ak by sme sa ale pozreli na mená tých, čo sa do polovice júna „prihlásili u súdruha Žinčicu, lebo zatiaľ neboli ešte slovenským prezidentom“ ..., isto by takýto tím vypadol rovno až do C - kategórie...

 

 

V základnej zostave by z tých doterajších 13-tich mohli zahrať iba  Eduard Chmelár, František Mikloško, Štefan Harabin, Béla Bugár a Marián Kotleba. Ostatní prihlásení do reality šou „Slovensko sa modlí za prezidenta“ ako : Oskar Fegyveres, Zuzana Čaputová, Milan Krajniak, Robert Mistrík, Radovan Znášik, Juraj Zábojník, Róbert Švec či Bohumila Tauchmannová by neobstáli ani len v úlohe „nosičov vody“.  Lebo sú to účeloví stand-upoví  komici, narcisti alebo obchodníci. Kšeftári kalkulujúci  so svojim zviditeľnením sa a s predajom odstúpenia v prospech konkurenta.

 

 

Čaká sa teda na mená lídrov či strelcov do prvej päťky, ktoré sa môžu vynoriť zrejme až po školskom zvonení. Ale ani nemusia. Veď sa vraví, že každá krajina má takého prezidenta, akého si zaslúži! Po tom, čo sa v krajine pod Tatrami stalo vo februári 2018 a potom, čo sa dialo na „slušných“ námestiach slovenských miest, po tom čo sa deje v parlamente i na našich - traktormi okupovaných cestách - doteraz, mal by sa víťazom reality šou stať pravdepodobne Tom Nicholson. Takého prezidenta by si totiž zaslúžili všetci pouliční a treťosektoroví kádrováci.  Všetci tí, ktorí na každého občana tejto republiky zhromažďujú i prechovávajú špinu a diskreditačné materiály.

 

 

Politické strany ale nedisponujú humorom. Preto zrejme budú počas letných prázdnin horúčkovito uvažovať,  aké eso zo svojho rukáva vytiahnuť,  aby ohúrili voliča. Žiaľ, žiadne také na Slovensku momentálne nežije. Ak som už zvolil  prirovnanie najbližších prezidentských volieb s hokejom, naporúdzi je ešte jedno. Spomínate si na organizovaný a účelový bojkot  52 hokejistov voči národnému tímu s trénerom Zdenom Cígerom v období boja o prezidentský hokejový trón v roku 2015 a 2016? Tentoraz by sa mohlo udiať dosiaľ  nevídané. Ak by tréner vyhlásil bojkot nespôsobilému mužstvu.  V prezidentských voľbách je totiž trénerom národ. A ten by musel myslieť aj konať inak ako doposiaľ.

 

 

Som dlhodobo presvedčený, že Slovenská republika dospela do stavu, kedy sa toľko spomínané budovanie dôvery v štát nedá začať ani výmenou vlády, ani prijatím čiastkových zákonov, ani zmenou administratívnych pravidiel, ale len tak, že si tento štát doslova založíme odznova: prijatím novej ústavy a ustanovením druhej republiky. Doterajšia Ústava SR má nízku legitimitu, ktorá súvisí s problematickými okolnosťami jej vzniku, rýchlosťou a netransparentnosťou jej prípravy, neexistenciou konsenzu či chýbajúcim súhlasom ľudu ako ustanovujúcej moci vychádzajúcej zo spoločenskej zmluvy. Nová ústava (ktorá v konečnom dôsledku musí byť schválená v referende ako základný zákon štátu) by mohla nielen zmieriť rozdelenú slovenskú spoločnosť, ktorej časť je stále frustrovaná spôsobom rozdelenia Československa, ale aj zosumarizovať doterajšie skúsenosti poznačené príliš častými, až nedôstojne rýchlymi ústavnými zmenami. Mala by jednoznačne vyjasniť štatút prezidenta, ktorého priama voľba bez náležitých právomocí vážne narušila pôvodného ducha ústavy. Mala by zefektívniť rozdelenie moci na výkonnú, zákonodarnú, súdnu a kontrolnú. Rovnako by mala posilniť decentralizačné procesy a posúdiť zmeny v ústavnom zakotvení súdnej moci a prokuratúry. Inými slovami, potrebujeme vytvoriť efektívny systém mocenských bŕzd a protiváh, ktorá je základom budovania akejkoľvek dôvery v spravodlivosť, demokraciu a právny štát. To všetko sú vážne veci, na ktoré potrebujeme novú spoločenskú zmluvu. Práve prezident republiky by mal takúto odbornú i verejnú diskusiu moderovať. Netreba sa ponáhľať, ale treba už o tom začať vážne hovoriť, vytvoriť schému pružnej komunikácie, z ktorej nebude vynechaná žiadna sociálna skupina a zvolať ústavodarné zhromaždenie. Ponúkam tento model všetkým, ktorí to so Slovenskom myslia úprimne a ktorí sa chcú zúčastňovať na budovaní jeho modernej podoby.“

 

 

Takto načrtol svoju víziu jeden z prezidentských kandidátov Eduard Chmelár vo verejne prednesenej Tieňovej správe o stave Slovenskej republiky 14. júna 2018 v Primaciálnom paláci v Bratislave. Bol som si ho osobne vypočuť a spolu s bývalými prezidentmi SR Rudolfom Schusterom a Ivanom Gašparovičom nás zaujalo viacero zrozumiteľne vyslovených myšlienok i posolstiev. 

Na rozdiel od bábkového prezidenta Andreja Kisku, ktorého predvídateľná , spolitizovaná  Správa o stave republiky prednesená deň predtým v parlamente ničím neprekvapila, Eduard Chmelár pôsobí  ako mierotvorca : „Som presvedčený, že ambíciou Slovenska by malo byť dosiahnuť skôr 2 % výdavkov do vedy a výskumu, čo je priemer EÚ, ako dosiahnuť 2 % na armádu. Reforma nášho školstva, ktoré za vlády Márie Terézie určovalo trendy v celej vyspelej Európe, no za 250 rokov sa v ňom nič podstatné nezmenilo, nie je len vecou peňazí, to všetci vieme. Ale vyhýbanie sa otázke financií pôsobí často len ako alibi neochoty niečo s týmto stavom robiť. Slovensko patrí medzi štáty OECD s najnižšími výdavkami na vzdelávacie inštitúcie v pomere k HDP. Predbehlo nás nielen Rusko, ale aj Čile, Argentína či Mexiko. Ešte horšie sme na tom s platmi učiteľov, ich úrovňou sa približujeme k Senegalu. Občania, ktorí tlačia naše školy do zvyšovania kvality, si musia uvedomiť jednu základnú rovnicu: s výdavkami na úrovni Latinskej Ameriky a s platmi na úrovni Afriky nemôžeme dosiahnuť úroveň západnej Európy“. 

Zdá sa, že súčasná rozdelená spoločnosť Slovenskej republiky ale stratila sebaobranné mechanizmy. Je nakazená vírom nenávisti, odporu, svetoobčianstva, Majdanom a otrávená zhnitým liberalizmom v predsmrtnej agónii.

 

 

Takže zázrak nečakajme. Namiesto toho, aby sa najsilnejšie strany rozhodli podporiť výrazného a ničím nezaťaženého nezávislého kandidáta, budú chcieť tradične napínať svaly a falošne nás presviedčať o ich neomylnom recepte na choroby spoločnosti a o supermanovských schopnostiach svojho partajného nominanta. Opäť a znovu sa prihlásia dve desiatky kandidátov navzájom si kradnúcich a trieštiacich hlasy voličov. A potom príde vo finále mohutné masírovanie mainstreamových hejterských médií nabádaním voličov k osvedčenej „voľbe menšieho zla“... Majitelia stávkových kancelárií si mädlia ruky a už teraz leštia trezory.        

Takže akého prezidenta si Slovensko zaslúži? Takého, akého si (po Kiskovi) v priamej dvojkolovej voľbe zvolí na jar v roku 2019. Požijeme, uvidíme...