Cestovanie sa nám prihovára jasnou rečou – Dušan D. Kerný

Začiatkom októbra sa vydal zo Slovenska už po druhý raz autobus smerujúci na západnú a strednú Ukrajinu. Cieľ – postáť pri hroboch nepriznaných mŕtvych. Vojakov Slovenskej armády, ktorí dosiahli až kaukazské končiare a doteraz sa nedočkali primeranej pozornosti. Pravda, ak nerátame dobrovoľníkov, ktorí sa pozbierali na obnovu ich hrobov. A pamätníkov, ktoré sa zachovali aj cez víchricu dejín, ktorá sa nad nimi počas rokov druhej svetovej vojny a desaťročí po nej prehnala. Sú to doteraz nepriznaní mŕtvi nepriznanej armády, aj keď drvivá väčšina z nich neurobila nič iné len to, čo milióny mladých ľudí vo vtedajšej Európe – poslúchli povolávací rozkaz. Podobní mŕtvi iných národov, osobitne Nemcov, majú aj na našej pôde parádne cmitery a hroby vybudované za peniaze ich terajších štátov, ktoré „geneticky“ nemajú s vtedajším štátom nič spoločné. My sme sa ešte stále nevyrovnali s devätnásťročným mládencom, ktorý padol pri Lipovci na Ukrajine, je známe jeho plné meno a k hrobu chodí len jeho brat. Hrob neznámeho mladého partizána pri Banskej Bystrici zasypávajú kvetmi celé delegácie...

 

Cesta k týmto hrobom v roku 2019 je nielen cesta dejinami, ale najmä mnohými ľudskými osudmi. Cesta spomienkami sa nám vynára pri putovaní vlastne kdekoľvek. Sledujeme, ako sa mení pobrežie Jadranu či okolie Vysokých Tatier. Prenikavo si uvedomujeme boľavú skutočnosť nemohúcnosti, keď jazdíme okolo Strečna a popod Strečno, či zasa sa nedostaneme pred uzáveru cez tunel pod Braniskom. Keď tiahneme po diaľniciach cez Rakúsko na juh Talianska, trebárs až do Kalábrie či do Neapola, cez nespočetné množstvo tunelov, zostáva nezodpovedaná otázka, ako to vedeli tí Taliani urobiť doma a akú sme to my len taliansku firmu vybrali, čo nevedela dokončiť tunel Višňové. A už dlho prislúchajúce časti diaľnice s mohutnými mostnými piliermi tam stoja ako výkričníky nezdarenej výstavby kapitalizmu na Slovensku.

 

Pohyb je všetko a cestovanie zrejme tiež. Porovnávame obrazy toho, čo sme videli pred rokmi, s tým, čo vidíme dnes. A neraz najmä ako inak to vidíme dnes, než sme na to nazerali v minulosti. Svet sa prudko mení a otázka je, ako sa v ňom meníme my. Mení sa aj náš pohľad na minulosť, inak sa napríklad dnes nazerá na začiatok druhej svetovej vojny, ako sme boli zvyknutí doteraz, inak sa pozeráme aj na úlohu jednotlivých štátov v nej. Doslova k múru nás tlačí nevyhnutnosť vyrovnať sa s úlohou a politikou súčasného Maďarska, ako aj Ukrajiny, pretože oboje sa tlačí do našej každodennej reality. Európa sa pre nás zmenšila. Dnes cesta do Portugalska na druhom konci kontinentu na brehoch Atlantiku nie je ničím výnimočným. Kto si dnes spomenie, že piesňou Grandola vila morena, odvysielanou v rozhlase, začali mladí kapitáni portugalskej armády v apríli 1974 vojenský prevrat a zvrhli po štyridsiatich ôsmich rokoch fašistický režim v čase, keď sme my boli pevnou súčasťou socialistického tábora na čele so Sovietskym zväzom. Portugalci dnes platia rovnakými peniazmi ako my, Portugalsko je dnes s nami v eurozóne, v NATO a EÚ a v schengenskom priestore voľného pohybu. Do Lisabonu sa valí pobláznený svet – masy turistov sa sem hrnú, aby sa povozili na vyše storočných električkách stále fungujúcich, zvládajúcich prudké kopce mesta a jeho úzke strmé uličky.

 

Na let Lisabon – Madrid stačí do čítačky na letisku priložiť mobilný telefón s čiernym štvorčekom QR a letíte. V Madride okrem dvojstoročnice slávneho múzea Prado stihnete za pár dní ešte dve ďalšie, v jednom z nich – Múzeu kráľovnej Sofie, je slávna protivojnová Picassova Guernica. Dá vám to viac ako roky niekdajších bratislavských štúdií. Lietadlo boeing z Madridu odbavujú do Viedne a vedľa do rumunského Temešváru a v ďalšom do Kluže. Nápisy v boeingu sú v maďarčine a v ukrajinčine, ale v kabíne je na dverách vpredu angličtina Only for crew.

 

Cestovanie sa vám prihovára jasnou rečou – dejiny dnes vnímame úplne inak ako doteraz. Stojíme pred novým výkladom toho, čo sa stalo.