K bežnej spoločenskej praxi patrí rutinné zneužívanie mena, ktorého cena je nevyčísliteľná. Pravdaže –  nielen jedného konkrétneho mena, ale všetkých cenných mien.

Napríklad – proklamované aktivity Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika (KI) so sídlom v Bratislave sú orientované najmä na oblasť politiky (ekonomickej, sociálnej,  vnútornej, zahraničnej, agrárnej, environmentálnej, bezpečnostnej i regionálnej), vzdelávania a školstva, záležitostí Európskej únie, občianskej spoločnosti, boja proti korupcii a podpory kultúry a umenia. V skutočnosti KI patrí do arzenálu agentúr vplyvu Spojených štátov amerických, o čom svedčia aj jej oficiálne finančné zdroje. Peniaze však – od spoplatnenia verejných záchodov v starovekom Ríme – nesmrdia, a tak sa medzi prispievateľmi paradoxne nachádza aj PENTA, ktorú v kruhoch vedenia KI pokladajú za ekonomický nástroj ruských tajných služieb.

Čo má s KI spoločné Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), astronóm, letec, francúzsky generál, diplomat a politik, podpredseda Československej národnej rady so sídlom v Paríži, ktorej predsedom bol T. G. Masaryk a generálnym tajomníkom E. Beneš? Nič.

K verejne najznámejším podujatiam KI patrí udeľovanie Ceny Dominika Tatarku. Čo má s KI spoločné Dominik Tatarka (1913 – 1989), prozaik, esejista a publicista, člen Komunistickej strany Československa, účastník Slovenského národného povstania, autor schematických budovateľských diel z 1. polovice 50. rokov 20. storočia, ktorý po 21. auguste 1968 vyjadril nesúhlas so vstupom spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR, ale ako disident poberal vysoké štipendium Slovenského literárneho fondu a nechal si ním hradiť aj liečebné pobyty v kúpeľoch, vrátane nadmernej spotreby alkoholických nápojov? Nič.

Vynára sa otázka, prečo zakladatelia a vrcholní predstavitelia podobných inštitúcií, ako je KI, sami so svojimi priaznivcami nefinancujú svoju činnosť a trpezlivo nečakajú, kým ich vlastné mená nezískajú takú spoločenskú cenu, aby raz mohli ich nasledovníci po nich pomenovať ustanovizne, ktorým zasvätili svoj život. Každá odpoveď je zbytočná, ale napriek tomu sa o ňu pokúsim. Po prvé – priekopníci kapitalizmu na Slovensku sami nie sú zámožnými kapitalistami, ale iba poskokmi prevažne zahraničných investorov. Po druhé – už aj v prípade Dominika Tatarku, ktorého v súčasnosti rituálne uctievajú ako ikonu slovenského antikomunizmu, je jeho životný príbeh priveľmi protirečivý a v podstatnej miere spätý s etablovaním moci komunistickej strany na Slovensku.

Takže si už len predstavme svätorečenie nejakého literárneho vedca, ktorý podstatnú časť svojej  profesionálnej kariéry prežil nielen v období normalizácie, ale navyše v pohodlnom postavení konformistu a aktivistu rozličných vtedajších exkluzívnych organizácií, aby sa po 17. novembri 1989 náhle reinkarnoval do postavy praotca konzervativizmu na Slovensku.

Pre verejnoprávny informačný kombinát RTVS, ktorý musíme povinne financovať koncesionárskymi poplatkami, je práve Cena Dominika Tatarku jedným z najprestížnejších literárnych ocenení na Slovensku. Kvalitatívne kritériá, o ktoré sa môže oprieť podobné tvrdenie, sú – samozrejme – úplne (ne)jasné, ale pre spravodajstvo RTVS absolútne príznačné. Pokračujúca politická orientácia RTVS, ktorú si zabezpečila súčasná vládna koalícia a ktorou si sama opäť raz podrazila nohy, je však už ďalší tematický okruh, vyžadujúci samostatnú analýzu.