Budú u nás tzv. storočné vody každých desať rokov? – Vladimír Mezencev

Tak sme prežili ďalšiu povodeň. Tento raz veľmi nebezpečnú, ale nakoniec ktorá nie je? Z pohľadu pamätníkov a vodohospodárov takú, na akú sa táto generácia ani nemôže pamätať. Samozrejme, časy sú iné, veď človek sa už dokáže pripraviť na všeličo, teda i na prívalové vlny na úrovni storočnej vody. Dnes už však vieme postaviť mobilné protipovodňové steny, injekčné clony, podzemné tesniace steny... Na rozdiel od rokov 1501 a 1850 už vieme s rozvodneným Dunajom i bojovať. Niekedy dokonca celkom úspešne.

Rozliaty Dunaj niekto doslova pocítil na vlastnej koži, iní ho poznajú iba z televíznej obrazovky, rozhlasových a novinových správ. Správy o ľudskej solidarite sa striedajú s tzv. povodňovou turistikou, kedy niektorí z nás považovali za najzaujímavejšie sledovať zaplavené ulice a domy priamo na mieste. Nuž čo, veď za takéto pohľady nemuseli platiť a sledovať nešťastie iných, pokiaľ sa netýka nás je celkom zaujímavé. Hlavné mesto prežívalo skutočne neľahké dni, niekde i napriek uspokojujúcim prognózam robili všetko preto, aby ich voda nemohla ohroziť. Veď Bratislava má v kritickej tzv. pridunajskej zóne banky, múzeá, univerzity, galérie, obchodné centrá. Obyvatelia niektorých častí už boli pripravení dokonca na evakuáciu. Ale, ako sme už spomenuli, sme všelijakí. Dokonca nás ani nevyvedie z miery informácia primátora Milana Ftáčnika o tom, že niektorí Bratislavčania poškodzovali protipovodňové steny len preto, aby si z nich niečo vzali ako suvenír musí vyraziť dych aj takému, kto už ledačo videl a počul. Pritom tie protipovodňové steny sú poriadne drahá záležitosť. Stáli asi 33 mil.eur, teda miliardu korún! Pritom po terajšom „nasadení“ sa ukázalo, že tiež ešte nie sú dokonalé a bude treba na nich všeličo zlepšovať.

Dobrovoľníctvo u nás ešte nemá takú tradíciu ako v západoeurópskych krajinách, USA a Kanade. Už veľkým úspechom je, že sa naši dobrovoľníci niekde vôbec objavia. Práve preto nás zaujala aktivita Bratislavského samosprávneho kraja, ktorý sa aj cez médiá rozhodol hľadať dobrovoľníkov na odstraňovanie následkov škôd napáchaných povodňami. Možnosť prihlásenia bola naozaj pestrá: cez mailovú adresu, na facebookovej stránke Bratislavského kraja a na jednom mobilnom telefónnom čísle. Ako sme však predpokladali, záujem nebol veľký. Mnohí tzv. záujemcovia o dobrovoľnícku prácu chceli najskôr vedieť, koľko dostanú zaplatené. Z celej Bratislavy a okolia sa dohromady prihlásila asi stovka dobrovoľníkov, ďalšiu päťdesiatku získal samotný BSK z radov členov rôznych občianskych združení. Koľko máme u nás ľudí /a nie sú iba z rómskeho etnika/ ktorí denno-denne tvrdia, že tak chcú pracovať, že zo sociálnych dávok nemôžu vyžiť, že hladujú, atď. Teraz mali možnosť prihlásiť sa ako dobrovoľníci na odstraňovanie následkov povodní. Veď by v Devíne, či priamo v Bratislave dostali jedlo, nápoje, ochranné pomôcky. Mali by pritom dobrý pocit, že niečo urobili pre tých, ktorým voda spôsobila veľké škody. Ale to by sme museli asi žiť niekde na inej planéte. Alebo aspoň v inej krajine. Okrem toho je dosť nepochopiteľné, že štát, resp. vyšší územný celok nemá žiadne právomoci zapojiť do takýchto prác ľudí, ktorí roky, ba už desaťročia poberajú rôzne sociálne dávky, okrem toho majú ako sociálne slabší rôzne ďalšie úľavy.

AJ VYRÚBANÉ LESY
V súvislosti s povodňami, ktoré prichádzajú nie ako predtým, raz za štvrťstoročie, alebo dokonca polstoročie, ale už každých päť – desať rokov sa veľa hovorí o zmene klímy. Samotní klimatológovia dostávajú v médiách veľký priestor a hovoria svoje názory na meniace sa počasie. Akosi však zabúdajú aj na to, že týmto povodniam výrazne napomáha aj ťažba dreva v našich lesoch. Odborníci, ktorí sa týmito problémami zaoberajú, nezabúdajú zdôrazniť, že niekedy museli u nás vytrvalé dažde trvať týždeň – dva, aby sa preliali korytá riek. Dnes sa tento čas ráta nie na dni, ale na hodiny. V nemalej miere preto, lebo preriedené lesy už nedokážu zachytiť stekajúcu dažďovú vodu. Tí, ktorí bijú na poplach vedia svoje: už 18 rokov po sebe sa vyťažilo viac dreva, ako je únosná hranica stanovená štátom. Tak napríklad v jednotlivých rokoch od roku 2001 doteraz bola únosná ťažba najmenej prekročená v roku 2002 – o 5,65%, najviac v roku 2005 – takmer o 50% /!/, ale od roku 2008 sústavne vždy aspoň o pätinu! Len si predstavme, že na malom Slovensku sa ročne vyťaží takmer 19 miliónov kubíkov dreva každý rok! Do roku 1990 sa každoročne ťažilo približne 5 mil. kubíkov dreva. Keď ťažba bude takto pokračovať tak naše lesy, niekedy pýcha Slovenska, sa veľmi rýchlo zmenia na savany a holé stráne. Zostane nám iba niekoľko lesov ako súčasť národných parkov? Veď ťažba dreva prekračuje únosnú mieru pravidelne už od roku 1994! Nečudo, veď ťažiť a potom drevo dobre predať môže skutočne veľa záujemcov: od štátnych Lesov SR, cez Štátne lesy TANAP-u, Vojenské lesy a majetky, Lesopoľnohospodársky majetok, rôzne lesnícke školy, či Technickú univerzitu vo Zvolene až po neštátnych vlastníkov – súkromníkov, cirkvi, obce, družstvá, spoločenstvá. Nuž, a to ešte nehovoríme o nelegálnom výrube lesov, bez ohľadu na to, či sa nachádzajú dokonca v niektorom národnom parku alebo nie, obyvateľmi osád i dedín.
Pre objektívnosť musíme priznať, že tu boli aj lesní kalamity, ale žiaľ, za ne sa skrývajú drevári, konkrétne tí, ktorí zneužívajú kalamity i náhodné ťažby.
Ako sa hovorí, všetko so všetkým súvisí a teda aj drancovanie našich lesov so záplavami v niektorých lokalitách.
Na záver nemôžeme nespomenúť ani vodné dielo Gabčíkovo. Nebyť jeho, tak by to na Dunaji skončilo oveľa, oveľa horšie. Vedia o tom svoje aj naši južní susedia. Keby vybudovali pôvodne naplánovaný stupeň Nagymaros neboli by následky povodní na Dunaji v Maďarsku až také strašné. Nuž, ale ani tu KEBY neplatí...