Brusel nie je schopný zachrániť demokraciu – Dušan D. Kerný

Vývoj v Turecku je zrkadlom skutočných pomerov v Únii

Jeden zo slovenských denníkov uverejnil karikatúru, na ktorej postava tureckého prezidenta rozhorčene telefonuje nemeckej kancelárke: Ja viem zrušiť celý kurdský národ a ty nevieš zrušiť vízovú povinnosť pre Turkov! Už dlhé týždne je zrušenie víz hlavnou témou.

 

Lenže v Turecku za nečinného prizerania Bruselu ide aj o zánik demokratického parlamentu a o nastolenie autoritatívnej vlády jedného  muža. SNN už dávno upozorňovali na nepredvídanosť Európskej komisie, pokiaľ ide o politiku a dohody s Tureckom. Poukazovali aj na silné dohodovacie pozície Turecka a slabé pozície Európskej únie. Teraz by sme mohli pridať najnovší problém – prezident na masovom zhromaždení brojí proti umelému prerušeniu tehotenstva a jedným dychom vyzýva, aby každá žena moslimka mala najmenej tri deti. A to hovoríme o osemdesiatmiliónovom štáte. Dôsledky úniovej a bruselskej  politiky  voči Turecku  sú drastické. Nejde len o migrantov či o zrušenie víz. Samotný vývoj v Turecku ide v protiprúde s tým, čo sa doteraz označovalo za európske hodnoty. Už vyše roka prebieha prudký vnútropolitický zápas o zmenu parlamentnej demokracie na prezidentský autoritatívny systém, úplne odlišný od ktoréhokoľvek európskeho štátu.

 

Bezohľadnosť

Deje sa tak s pomocou bezohľadného nasadenia súdnej moci proti  desiatkam opozičných poslancov, nasadením mašinérie parlamentnej väčšiny pre potlačenie a napokon úplnú likvidáciu časti opozície v parlamente. Jej predstavitelia sú vystavení od mája stovkám obvinení z trestnej činnosti. Poslanci sú žalovaní za urážku prezidenta či za podporu teroristických organizácií len za to, že žiadajú samosprávu.

 

Už vlani manipuláciou dosiahla prezidentská strana opakovanie parlamentných volieb. Po prvých totiž nemohla bez opozície vytvoriť vládu. Zneužila vojnu v susednej Sýrii na potlačenie pozícií opozície v opakovaných voľbách, a to tak, aby sama mohla vytvoriť vládu bez demokratickej prokurdskej strany.  Poslanci opozície, osobitne na listine prokurdskej  menšiny,  ktorí sa napriek tomu dostali do parlamentu, sú teraz vystavení bezprecedentnému nátlaku, obvineniam a súdom. Cieľom je sústrediť moc v jedných rukách – v rukách prezidenta, „zakladateľa a vodcu vládnucej Strany spravodlivosti“.

Vládnuca strana má v názve nielen slovo spravodlivosť, ale aj rozvoj. Tvárou rozvoja v ére prezidenta Erdogana sa stal Binali Yildirim, minister dopravy – v úrade bol nepretržite od roku 2002. Jeho heslom bolo budovať moderné nové Turecko. A naozaj, v Turecku pribudli priam megaprojekty diaľnic, regionálnych letísk, diaľničná sieť, tunely, vlaky s vysokou rýchlosťou, začala sa stavba tretieho mostu cez Bosporskú úžinu spájajúcu pevninové Turecko s európskym výbežkom. Začalo sa stavať tretie veľkokapacitné letisko v Istanbule. Tento výpočet je dôležitý, pretože stavebné koncerny, ktoré dostali vládne zákazky, o. i. vlastnia aj noviny a rozhlasové stanice.

 

Namiesto parlamentu prezident

Dnes je niekdajší minister dopravy predsedom tureckej vlády, stal sa ním v druhej polovici mája. Zahraniční pozorovatelia sarkasticky dodávajú, že môže byť aj posledným predsedom vlády v Turecku, pretože teraz zmena ústavy bude ľahšia. Zmyslom zmeny ústavy má byť prezidentská moc, prezidentský systém, systém, v ktorom vládne prezident. Vládnuca strana je konzervatívno-náboženská, konzervatívno-islamistická strana. Hlavnou zásadou v tejto strane je lojalita a disciplína. Niekdajší minister dopravy, súčasný predseda vlády a predseda strany je viac ako dve desaťročia dôsledným a poslušným nasledovníkom terajšieho prezidenta. Nie je za ten čas známa nijaká kritická poznámka, ktorej by sa dopustil, ale nie je známe ani, že by prejavil nejaké ambície. Bol, je a bude podľa zahraničných pozorovateľov  bezchybnou prevodovou pákou medzi prezidentským mocenským aparátom a tureckými veľkopodnikateľmi, veľkým priemyslom.

Nástup do úradu verného a dôsledného nasledovníka prezidenta je tiež pozoruhodný. Najprv bol zvolený za predsedu strany. Sála vstala ako na povel, ako jeden muž, všetci vstali, všetci nadšene tlieskali. Prezident sa predtým zbavil dovtedajšieho predsedu vlády a predsedu strany, z obrazoviek pri doterajších rokovaniach s EÚ dobre známeho Davutoglua, ktorý bol dlhé roky poradcom prezidenta Erdogana, ministrom zahraničných vecí a napokon predsedom vlády. Ale teraz ho hodili takrečeno cez palubu, pretože ide o to doslova preboxovať novú ústavu, teda vytvoriť prezidentský systém. Preto grémium strany, ktoré kontroluje prezident, obmedzilo právomoci predsedu strany – a to už Ahmed Davutoglu neprijal a podal demisiu. Tak sa musel nájsť kandidát,  ktorý prijme obmedzené  právomoci. A to v strane, „kde vládne duch bratstva a podpory zakladateľovi a vodcovi strany“. Inými slovami – bude súhlasiť a urobí všetko pre presadenie prezidentskej ústavy. Samozrejme, s takýmto kandidátom bude aj vytvorenie novej vlády výlučne v rukách prezidenta. Na rozdiel od doterajšej tureckej vlády to bude čisto a výlučne prezidentský kabinet.

 

Turecko proti „európskym hodnotám“

Ide o sústredenie moci vo významnom štáte Severoatlantickej aliancie – NATO, v jedných rukách. Za ten čas, čo Európsku úniu naplno pohltila migrantská kríza, v Turecku sa odohráva politický vývoj, ktorý je v priamom protiklade s deklarovanými európskymi hodnotami. Preto je tento vývoj pozoruhodné sledovať – nastavuje zrkadlo európskej politike a ukazuje bezradnosť európskych inštitúcií. Nielen voči Turecku, ale zrejme aj voči NATO. A to už je závažný problém. Tu už nejde o migrantov, ale o to, kto má v európskej zahraničnej politike hlavné slovo – koncepcia EÚ, európskych štátov alebo doktrína NATO, kde je aj USA a Kanada.