Bol taký Dušan, čo mal dušu – Dušan Konček

Meno Dušan je slovanského pôvodu a význam mena je „ten, kto má dušu“. Nositelia tohto mena nazerajú na svet svojským spôsobom, ale vedia vziať kormidlo do rúk a vyhýbať sa útesom. Viem prečo som takto začal, lebo môj kolega Dušan Kleiman mal to priezvisko, no nie celkom slovanské. Tak či onak, „dušu mal“.

 

Do krajských komunistických novín sme sa dostali obidvaja v rovnakom čase z okresných novín a obidvaja sme sedeli v jednej kancelárii a tak z tohto „dua Dušanov“ vznikla autorská dvojica, ktorá  v pamätnom 68 vyskočila a skákala s mladíckym nadšením „cez kaluže“. Pravdaže svojsky a svojrázne. Klasici komunistickej tlače v krajskom denníku  onemeli, čo si to tí dvaja dovoľujú. Len šéfredaktor Jano Kučerák, inak predtým tvrdý komunista, bol iného názoru. Človek sa však mení, aj preto skončil niekde v Kanade, kde odišiel hneď po auguste 68. My sme skončili tiež, hoci sme čakali o polnoci na 21. augusta v redakcii okupantov s vodkou a uhorkou. Nepomohlo. Museli sme redakciu opustiť.

 

A tak sme ešte toho dňa skončili v drevenom zrube v horách pri Harmanci a v tamojšej fabrike sme vydávali ilegálny denník na jednej strane, ktorý sme si sami písali  a kolportovali do Banskej Bystrice. Tam sme dostali prihlášky do komunistickej strany s ľudskou tvárou,  Dušan ju hneď vyplnil a ešte večer sa stal členom, mne sa to nepodarilo. Mňa vyhodili prvého a Dušana ako člena komunistickej strany s ľudskou tvárou hneď za mnou. Tak sa stratila autorská dvojica, ktorá toho zažila naozaj neúrekom dal by sa o tom napísať traktát, čože nepriznať, aj mladosti - pochabosti. Ešte som stihol zistiť, že Dušan je hutníkom v Ždiari a potom koniec.

 

Až v roku 1987 som ho objavil v Bratislave, nečudoval som sa, že vyštudoval právo, on ho hájil aj vtedy, keď právnikom ešte nebol. A znova sme sa dali dohromady v Syndikáte slovenských novinárov, jednoducho Dušan sa musel vrátiť k tomu, čo mal rád.  A  ani som sa nečudoval, kormidloval Syndikát veľmi dobre. Tak ako potom Tlačovú agentúru Slovenskej republiky, spolu s ďalším Dušanom D. Kerným, ktorá vlastne začínala ako Slovenská republika. Naozaj sa nezmenil „tá duša mu zostala“. A zvládol aj toto  a pretože som ho navštevoval, tvrdím, že to nebolo med lízať. Jeho prvé slová pri stretnutí so svojou dvojičkou už ako generálneho riaditeľa boli – nepotrebuješ pomoc?

 

Obidvaja sme totiž vedeli jedno, my s tým svojráznym pohľadom na svet sa bez pomoci nezaobídeme. A obidvaja sme vždy boli ochotní pomôcť, aj jeden druhému, či iným. Len samému sebe nie. Len taká mini ilustrácia. Vymysleli sme v krajskom denníku seriál reportáži „Z očí do očí“. Malo to ohlas. A tak sme zašli na gymnázium do Brezna a téma bola „Prvý bozk a to iné“. Rozdali sme maturantom lístky, keď sa nám vrátili tak „to iné“ bolo – 3x , 5x a podobne. Teraz sme nevedeli čo s tým, ako panici sme skôr bledli. Až cestou domov  sme pochopili, že tie devy a mládenci si z nás  asi vystrelili, no možno aj nie, vraví Dušan, ale aj tak im to prajem. Ten chlap mal naozaj „dušu“. Patril k tým, ktorých možno nazvať „šarmantne hravý novinár“. Už takých niet, už sú len pätolízači  a presstitúti. A to nie je žiaden šarm.