Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Andre Gide a jeho návrat – Rudolf Slezák

Do ruky sa mi dostala stará, ošúchaná knižočka, ktorú som pred rokmi priniesol domov, už ani neviem z ktorého antikvariátu. Je to jedna z mnohých kníh, ktoré som si v mladších rokoch kupoval do dôchodku, predpkladajúc, že na staré kolena, budem mať viac času na čítanie. V produktívnom veku som totiž považoval za potrebnejšie, postarať sa o strechu nad hlavou, o vzdelanie svojich detí a o ich štart do života. Beriem teda dnes do rúk reportáž "Návrat zo Sovietskeho zväzu", ktorú napísal francúzsky spisovateľ Andre Gide. Je to stará kniha, veď vyšla u nás už v roku 1936, keď ju do sveta vypustilo Družstevná práce Praha 2, Národní 26. Listujem v nej a uvažujem o všetkom tom, čo zaujímavé napísal známy francúzsky literát o Sovietskom zväze, pred mnohými desaťročiami. Snažím sa zistiť, čo z toho všetkého, by ešte mohlo zaujať súčasníka. Veď toľko sa toho už o tomto období popísalo...

Andre Gide, bol istý čas veľkým priateľom Sovietskeho zväzu a nadchýnal sa všetkým tým, čo sa v tejto krajine dialo. Premenami, ku ktorým prišlo v zaostalej, polofeudálnej spoločnosti. Právom bol považovaný, za literáta rovnakého presvedčenia, akého boli v tých časoch lavicový spisovatelia, Roman Rolland, Henri Barbusse, Luis Aragon, Anatole Franz, Andre Malraux, Lion Feuchtwanger...ktorí sa nikdy netajili svojimi sympatiami k tejto krajine. Do tých čias, než navštívil Sovietsky zväz, robil tak aj Andre Gide, no potom otočil. Ešte na pohrebe Maxima Gorkého, stál na tribúne v blízkosti Stalina, Molotova, Mikojana... a vyjadroval svoj obdiv k sovietskej kultúre, politike a sovietskemu ľudu. Až potom, keď sa vrátil domov, začal túto krajinu kritizovať, aj keď to nebola kritika až tak brutálna, ako to robili povedzme porevoluční emigranti. Stále ešte veril, že myšlienka komunizmu v tejto krajine,by sa mohla za nejakých okolností, stať príkladom pre celý svet. Čítajúc jeho reportáž, mám však pocit, že jedným z mnohých dôvodov, prečo prišlo u tohoto literáta, k premene jeho myslenia, bola tak trocha aj jeho vlastná ješitnosť. Bol sklamaný z toho, že ho J.V Stalin, neprijal osobne. On to síce mal aj v pláne, no dozvedel sa, že Andre Gide je homosexuál a že iba naoko žije v manželstve, so svojou sesternicou. Obával sa, že v rozhovore môže prísť aj na túto háklivú tému. Nech to už bolo akokoľvek, jeho knihu čítali v tých časoch, priatelia aj nepriatelia Sovietskeho zväzu. Uvediem z nej niektoré jeho postrehy.

Stál pred veľkým obchodným domom v Moskve a všimol si, že je pred ním veľmi dlhá fronta kupujúcich, v počte 200 -300 ľudí. Stáli tu už dlho a čakali než obchod otvoria. Dozvedel sa, že čakajú na paplóny. Vedia síce, že každému sa paplón neujde, no čakali trpezlivo a považovali takéto čakanie a frontu, za úplnú samozrejmosť. Podobne to bolo aj s chlebom, ovocím a zeleninou.Všade bol tovar ohavný a ľudia si ho nekupovali pre potešenie, ale z nutnosti. Oni nemali možnosť tento tovar porovnávať s iným, preto boli spokojní aj s tým, čo sa im ušlo. Porovnávať mohli všetko iba s minulosťou a šťastní boli v očakávaní budúcnosti. Andre Gide to okomentoval slovami - toto ich šťastie sa zrodilo z nádeje, dôvery a nevedomosti.Národ bol udržiavaný v ilúzii, že všade inde je na svete ešte horšie. Rozmýšľam, či ešte i v týchto časoch, je na svete nejaký národ, ktorého šťastie sa rodí z nádeje, dôvery a nevedomosti. Nevdojak mi prichádza na rozum Kórea, ktorá je dnes vari najizolovanejšou krajinou vo svete. Sú tam však skutočne najnešťastnejší ľudia na svete, ako sa píše ? Sú vari ľudia v Sýrili, Lýbii, Egypte, Iraku, Afganistane šťastnejší ? Prečo považujú iné národy za svoju povinnosť, tento ich svet zdokonalovať? Ako je to s našou nádejou, dôverou a vedomosťou o budúcnosti, to už by bola ďalšia kapitola.

Andre Gidé,keď prechádzal v Gruzii cez mestečko Gori, považoval za slušné, aby pozdravil v telegrame J.V. Stalina a poďakoval sa mu za pobyt v Sovietskom zväze. Telegram však nebol odoslaný, pretože ako mu vysvetlil poštmajster, nestačí Stalina osloviť iba jeho menom, treba ho aj titulovať oslovením - milovaný, otec národa, učiteľ národa, vodca robotníckej triedy a pod. Znova som si spomenul na Kóreu. Ale aj na to, ako ľahko dnes možno verejne a beztrestne, urážať v našich končinách hlavu štátu, robiť z neho hlupáka alebo idiota, ako je jednoduché, robiť si posmešky, zo samotného pápeža a dokonca i z pána Boha. Nikomu už nie je nič sväte, o koľko viac šťastia nám prináša takáto sloboda.