Amerika sa tvári, že svet je jej majetkom – Dušan D. Kerný

Americký vedec a spoločenský aktivista profesor lingvistiky Noam Chomsky je už dávno ikonou kritikov americkej politiky i Ameriky samotnej. Je to paradox. Osobne si užíva individuálnu slobodu a veľmi dobré akademické podmienky amerického profesora. Pritom to všetko môže slobodne využívať na zdrvujúcu kritiku politiky USA a pomerov vo svojej vlasti doma a ešte väčšmi v zahraničí.  Keďže svet je v rozporuplnej situácii, v Prahe mali skvelý nápad pozvať na verejné vystúpenia práve  svedka storočia – 85 ročného prof. N. Chomského /ročník 1928/.

 

Na verejných vystúpeniach pred publikom či v rozhovore pre verejnoprávnu českú televíziu zostal americký hosť verný svojim otvoreným názorom. Jeho formulácie nie sú pozoruhodné  len pre samotné odsúdenie politiky USA a tým aj jej spojencov vrátane Slovenska, ale najmä preto, lebo ukazujú obrovský rozdiel medzi tým čo sa skutočne deje a čo o týchto dejoch tvrdí politika.

 

Najväčší zločin

Chomský napríklad nazval inváziu do Iraku najväčším zločinom storočia, zločinom za ktorý je zodpovedný nielen americký establishment, ale priamo prezident G. Bush ml.  Ide o vpád vojsk vedených USAmktorý podporila aj SR počas vlády M. Dzurindu, podpredsedu vlády M- Mikloša a ministra zahraničných vecí E. Kukana. „Je to najväčší zločin storočia, pred ním podobný zločin spáchal iba prezident Kennedy inváziou do Vietnamu, Kambodže a Laosu“, tvrdí prof. Chomsky. V tejto súvislosti rozoberal prof. Chomsky všetky otázky o tom, ako by to bolo bývalo, keby platili také isté normy, zásady ako to bolo v prípade Norimberských procesov. Ak uvážime, že v Norimberských procesoch po druhej svetovej vojne šlo o zločiny proti ľudskosti a skončil sa vynesením trestu smrti pre vedúcich predstaviteľov nacistického režimu, tak je nám zrejmé o čom bola reč –  o porovnávaní americkej /Bushovej/ a nemeckej /Hitlerovej/  politickej zodpovednosti za vojnu. A to všetko naživo, v jednom z najsledovanejších časoch českej verejnoprávnej televízie.

 

Verejnosť bez šancí

Prof. Chomsky sa veľmi kriticky vyjadroval o americkom politickom systéme, v ktorom vyše 70 percent ľudí nemá nijakú možnosť vplývať na politiku, ich hlasy sú bezvýznamné, nemajú nijaký vplyv ani vo voľbách. Pretože volieb sa môže zúčastňovať iba najbohatšia vrstva obyvateľstva, teda veľmi úzka vrstva, ak „nemáte stovky miliónov dolárov, tak nemáte nijakú šancu v amerických voľbách a medzi stranami prakticky nie je nijaký rozdiel“. To bola odpoveď na otázku novinára či USA sú totalitným štátom. „Nie USA nie sú totalitným štátom, ale partokratickým, teda vláda politických strán, to usmrcuje demokraciu, rozhoduje úzka vrstva najbohatších“ odpovedal prof. Chomsky. Otázky o totalitných USA kládol český novinár pred kamerami verejnoprávnej televízie v júnu 2014.

 

Pre slovenského diváka českej verejnoprávnej televízie bol rozhovor s prof. Chomským veľkým koncertom nie kvôli vyjadreniam profesora, ale najmä pre pripravenosť a pohotovosť novinára, ktorý rozhovor viedol. Dokázal amerického hosťa tlačiť kultivovane, ale s prehľadom k jasným vyjadreniam, bol mu tak zrejmý zmysel toho, čo hovorí, že mu vstupoval doplňujúcimi otázkami, konfrontoval ho. Jednoducho mladý muž mu bol partnerom. To urobilo z celého rozhovoru skutočne niečo, čo zaujalo prof. Chomského ako aj diváka. Bola to schopnosť českej verejnoprávnej televízie postaviť jazykovo a poznaním problematiky vybaveného novinára. Preto to bol skvelý program, môže slúžiť priam ako názorná škola ako robiť rozhovor s veľkými, známymi osobnosťami. To je v dnešnej dobe zaplavenej akoby rozhovormi, kde je skutočný rozhovor vzácnosťou niečo mimoriadne. Len na okraj dodajme, že v tom čase vysielalo spravodajstvo RTVS „napínavý“  príbeh o tom či vydanie pamätí Hillary Clintonovej je alebo nie je štartom do budúcej prezidentskej kampane v USA.

 

Gorbačov naletel

Na základnú otázku vývoja po páde železnej opony, po skončení studenej vojny N. Chomsky odpovedá veľmi jednoznačne. Michail Gorbačov/ posledný vrcholný predstaviteľ jadrovej veľmoci ZSSR/ urobil kolosálny ústupok – súhlasil s tým, aby sa zjednotilo Nemecko, aby z dvoch štátoch – Spolkovej republiky Nemecko a Nemeckej demokratickej republiky, ktorá bola vazalom ZSSR a na jej území boli desaťtisíce sovietskych vojakov až do roku 1990 – vznikol jeden štát. Prezident G. Bush starší a jeho minister zahraničných vecí James Baker mu za to sľúbili, že NATO sa nepohne na východ. Pritom sa vzápätí po zjednotení pohli na územie východného Nemecka, bývalej NDR a keď sa Gorbačov sťažoval, Američania mu odkázali, že to bol len ústny sľub, že nepodpísali nijakú zmluvu a je naivný ak si myslí, že gentlemanské dohody s americkou vládou platia. Ak si to myslel, je to jeho problém, sarkasticky dodáva prof. N. Chomsky.

 

NATO na hranici Ruska

Dnes tvoria štáty NATO hranicu Ruska – a to súvisí s terajšou ukrajinskou krízou. USA a Európa sa snažia integrovať Ukrajinu do západného systému a pravdepodobne aj do NATO, veď napokon väčšina členských štátov EÚ je aj v NATO. Lenže z ruského pohľadu je to mimoriadne veľká bezpečnostná hrozba. Je to, ako keby niekdajšia Varšavská zmluva integrovala Kanadu a Mexiko a presúvala tam svoje armády domnieva sa prof. Chomsky. „Toto porovnanie na Západe nikto nepoužíva pretože sa hráme na nespochybniteľnú dogmu: sú to USA, ktoré sú vlastníkom celého sveta, ony vlastnia celý svet. Ten, kto sa snaží byť nezávislý ten len zbytočne vyvoláva problémy. V dokumentoch USA je jasne napísané, že hlavným motorom americkej politiky je zabrániť aby národy nezávisle využívali svoje zdroje pre dobro svojho ľudu. Všetci musia byť integrovaní do globálneho systému v ktorom sú zdroje prístupné americkým investorom. Preto USA stál udržujú obrovský vojenský aparát ako keby svet bol majetkom USA a čo Američania nepodporia, to jednoducho nebude. Studená vojna sa neskončila, po rozpade Sovietskeho zväzu USA vytvorili a prijali novú bezpečnostnú stratégiu a prijali nový rozpočet na obranu, tentoraz už nie proti Rusom, tí už ako keby zmizli, ale  - pravda oficiálne – proti technologickej vyspelosti tretieho sveta,“ povedal okrem mnohého iného  N. Chomsky v Prahe v júni 2014.