AKTUÁLNE: Slobodu slova treba chrániť – Dušan D. Kerný

Ako mnohé profesie aj novinári - zahraniční korešpondenti v Nemecku majú svoj klub. Je to riadne veľký medzinárodný klub. Svojho času, keď jeho rady začali hojne rozširovať zástupcovia médií z nových štátov, začali sa riešiť rozličné otázky. Poľsko bolo vtedy najďalej v „ceste“ na Západ, teda do NATO - v onom „návrate“ do Európy, odkiaľ „rzeczpospolita“ a ani ďalšie štáty nikdy neodišli...

 

Bolo to v čase vybičovania atmosféry vojny v Juhoslávii. Kolegovia z Poľska navrhli, aby z klubu vylúčili predstaviteľa juhoslovanskej tlačovej agentúry. V radoch klubu vraj nemá čo hľadať, keďže predstavuje štát, ktorý je miloševičovský. Tým by odoberateľ servisu agentúry s veľkolepou tradíciou a dejinami, zástupca agentúry TANJUG, musel baliť kufre a agentúra by prišla o priamy zdroj informácií z kľúčovo dôležitého Nemecka. K hlasovaniu o tomto návrhu nikdy nedošlo. Zdvihol sa totiž americky korešpondent. Vďaka šestnásťročnému profesionálnemu pôsobeniu pre americkú tlač v Nemecku mal všeobecný rešpekt. Povedal, že neprichádza do úvahy, aby sa na pôde klubu o niečom takom hovorilo: „Páni, pôsobili sme tu napríklad v čase vojenského konfliktu na Blízkom východe. Je jedno, či sme boli Američania, alebo sovieti, či sme pracovali pre izraelské alebo arabské či palestínske médiá, vždy sme riešili profesionálne otázky našej práce a podmienok, ktoré v Nemecku máme, a požiadavky, v ktorých chceme, aby nám Nemci vyhoveli a vyšli v ústrety pri ich zabezpečení. Každý si hľadel robiť svoju prácu a nebol cenzorom niekomu inému. Išlo o to, aby sme profesionálne obstáli a aby sme písali pre svojich čitateľov, hovorili pre svojich poslucháčov a divákov. Ani v čase najrozpornejšom sme na seba nezazerali, neobviňovali sme sa, nerobili sme propagandu jeden proti druhému. Každý sme si robili svoju prácu a vedno sme sa starali o to, aby sme profesionálne mali čo najlepšie podmienky a náš medzinárodný klub, aby mal čo možno najlepšie meno a dobrý zvuk, aby na naše podujatia, osobitne každoročné plesy či na neformálne tlačové podujatia, tzv. medzi štyrmi očami, chodili najzaujímavejší, najprestížnejší ľudia, aby sme mali priestor na domácich i medzinárodných tlačových konferenciách. Nie sme v klube preto, a ani klub nejestvuje preto, aby sa tu riešili osobné averzie...“

 

Bolo to veľké školenie pre všetkých, pre ktorých bol tento veľký medzinárodný parket nový a dobre si ho pamätá aj autor týchto riadkov, lebo to bolo v čase, keď bol ako prvý zo svojej krajiny - nového štátu Slovenskej republiky - zvolený do výboru klubu. V podtóne vystúpenia skúseného Američana totiž jasne znelo, aby novoprišelci nezavádzali na pôdu tohto medzinárodného žurnalistického fóra staré metódy z pomerov, v ktorých vyrástli, ale sa ich nezbavili. Američan to slovo nemal vo svojom slovníku, ale my ho poznáme ako kádrovanie...

 

Nikdy by sa mi tento príbeh z pôsobivej scenérie nemeckého hlavného mesta tak živo neobjavil pred očami, keby ma nedávno jeden bratislavský staromešťan nevaroval, aby som prestal byť taký agresívne protizápadný, a osobitne protiamerický... v tých Slovenských národných novinách! Počúval som ohromene, lebo malprehľad o všetkom, čo som za posledné mesiace napísal. Domáhal som sa konkrétností. Ukázalo sa, že ide najmä o článok o výsledkoch prezidentských volieb v USA. Ale veď na ten som použil najmä veľký rozbor rakúskej novinárskej hviezdy Huga Portischa - novinára, ktorý predpovedal možnosť zvolenia Trumpa. Okrem toho je to rodený Bratislavčan, celé roky pôsobil v rakúskej televízii, ktorú tu masa ľudí sledovala. Takže som si myslel, že jeho názory môžu zaujať. Okrem toho Portisch zakončil svoj rozbor výzvou o nevyhnutnosti Európy, aby držala spolu, a osobitne, že sa k tomu musia pripojiť všetky štáty strednej a východnej Európy. Odpoveďou mi bolo, že to nech si Rakúšania hovoria u seba doma, to je ich vec. My sa na to musíme pozerať inak, nepreberať rakúske názory. Zazdalo sa mi, že taký argument som už niekde počul. Ale to nebolo v čase, keď sa zdala byť sloboda slova samozrejmosťou.