AKTUÁLNE od 26. augusta 2017

Ak dnes niekto hajluje a používa hákový kríž, nemôže byť normálny – Robert Fico 
Uhrovec 26. augusta (TASR) – V prípade osláv Slovenského národného povstania (SNP) by sme mali urobiť odklon od formalít a viac hovoriť o obsahu SNP. Počas dnešných trenčianskych krajských osláv SNP pri mohyle na Jankovom vŕšku to povedal premiér Robert Fico. „Musíme hovoriť o tom, na čo mali muži a ženy v roku 1944 odvahu. Neviem si predstaviť, ako by sa ľudia na Slovensku dnes postavili k podobnej výzve. Tak ako prijali rozhodnutie v roku 1944, aj nás čakajú vážne výzvy. Tak ako sme vstúpili do Európskej únie v roku 2004, musíme teraz rozmýšľať, či sme schopní urobiť ten desaťročný skok do jadra. Nebude ľahké takéto rozhodnutie, ale verím, že naša doterajšia účasť v európskych štruktúrach bola mimoriadne prospešná pre našu krajinu. Dám do toho celú moju politickú váhu, aby nám tento vlak neušiel,“ zdôraznil premiér.
To, že na Slovensku sa žije už desaťročia v mieri, berú ľudia podľa neho akosi samozrejme. Ľudia si už nepamätajú na závory na hraniciach, mnohí mladí ľudia si už nepamätajú, že bola nejaká slovenská koruna, dodal.

 „Je málo len prísť na podujatie tohto typu. My významne podporujeme múzeum holokaustu v Seredi. Chodievam pravidelne na rôzne podujatia, ktoré sa týkajú vypálených obcí. Bolo by dobré, keby viac školy, ale je to aj otázka rodičov, brali deti na takéto miesta, aby vedeli, že sa bavíme o vážnych veciach. Ak si človek prejde to, čo sa udialo napríklad v Kališti, no tak vtedy pochopí, že dnes ak niekto hajluje a niekto používa hákový kríž, tak to je blázon, to nemôže byť normálny človek,“ doplnil predseda vlády.

 

 

Zeman chcel zabrániť rozdeleniu Československa vytvorením únie 
Praha/Bratislava 26. augusta (TASR) - Česko a Slovensko majú po takmer štvrťstoročí od rozdelenia spoločného štátu mimoriadne skvelé a bratské vzťahy. Pomohol k tomu aj vstup oboch krajín do Európskej únie. Pri príležitosti dnešného 25. výročia uzavretia dohody o rozdelení Československa to povedal český prezident Miloš Zeman. Jeho vyjadrenie sprostredkoval hovorca Hradu Jiří Ovčáček, informoval spravodajský kanál verejnoprávnej Českej televízie ČT24.

Delenie republiky podľa Zemana nevyplynulo len z nezlučiteľných predstáv víťazov volieb v roku 1992 o budúcnosti spoločného štátu. "Bolo fakticky zahájené hneď v roku 1990 zdanlivo malichernými spormi o názov republiky a štátny znak," uviedol český prezident.

Zeman sa podľa svojich slov v roku 1992 snažil situáciu zachrániť presadzovaním návrhu na vytvorenie Československej únie. "Malo ísť o voľnú federáciu dvoch štátov fungujúcu na základe princípu každý za svoje, teda s oddelenými rozpočtami. Tento plán nakoniec nebol akceptovaný," konštatoval.

Po 25 rokoch od rozchodu ale podľa Zemana nie sú vo vzťahoch oboch krajín trhliny. "Ak by oba štáty, alebo aspoň jeden z nich, nevstúpili do Európskej únie, považoval by som tú ranu za nezahojenú. Ale takto sme sa stali členmi širšej európskej rodiny a máme mimoriadne skvelé, bratské vzťahy," konštatoval Zeman.

Rozdelenie Československa spečatili predsedovia víťazných strán júnových parlamentných volieb Václav Klaus a Vladimír Mečiar 26. augusta 1992 tesne po polnoci v brnianskej vile Tugendhat. K rozdeleniu krajiny došlo 1. januára 1993.

Zeman k tomu povedal, že rolu Klausa a Mečiara pri rozpade federácie by nechcel preceňovať. "Klaus podnikol veľmi vážny pokus o udržanie funkčnej federácie tým, že založil ODS aj na Slovensku. Často, aj na úkor kampane v českých krajinách, tam cestoval a usiloval sa o to, aby ODS na Slovensku uspela. Toto poctivo mienené úsilie ale nemalo na vtedajšom Slovensku šancu na úspech," dodal Zeman na adresu svojho predchodcu.

 

 

Lídri sa dohodli na príprave dodatku ku koaličnej zmluve
Bratislava 25. augusta (TASR) – Koaliční lídri Robert Fico (Smer-SD), Béla Bugár (Most-Híd) a Andrej Danko (SNS) sa dohodli na príprave dodatku ku koaličnej zmluve. Oznámili to na dnešnej tlačovej konferencii spoločne po rokovaní Koaličnej rady. Schváliť by ho chceli 1. septembra. Zhodli sa, že sa budú na Koaličnej rade stretávať pravidelne a že táto vláda nemá alternatívu. Personálne otázky dnes neriešili. Danko vyhlásil, že žiadny minister nestojí za pád vlády.

"Stanovili sme si mantinely, ako budeme pokračovať. Pevne verím, že sme upokojili rozvírenú koaličnú hladinu. Dnes sme k tomu urobili prvý vážny krok," povedal Bugár. Ocenil, že partneri sa vrátili ku koaličnému stolu. "Odkazovanie cez médiá už nebude. Ak to všetci z nás dodržíme, chúlostivé veci budeme riešiť pri koaličnom stole, tam, kde to patrí," zdôraznil Bugár.
Premiér Fico uviedol, že bude zostavená pracovná skupina, v ktorej bude mať každá strana svojho zástupcu a urobia sa zmeny. "Prakticky sme sa dohodli na tom, že zostavím pracovnú skupinu, do ktorej každý z nás dá jedného človeka a bude pripravovať dodatok ku koaličnej zmluve. Chceme zaviesť pravidelné rokovania Koaličnej rady. Chceme zaviesť nové mechanizmy riešenia prípadných sporov," uviedol Fico s tým, že viac by mali medzi sebou komunikovať aj okresné a krajské štruktúry jednotlivých strán, ktoré majú komunikovať na pravidelnej báze. "Treťou témou bol rozpočet," doplnil Fico.
Predseda vlády zdôraznil, že všetky tri strany majú záujem, aby koalícia v tomto zložení pokračovala ďalej. Partneri nevidia alternatívu k ich vláde. "Máme rovnaký názor, že táto vláda nemá alternatívu. Ale rešpektujem, že musíme nájsť nové formy komunikácie, musíme sa viac priblížiť a viac sa chápať. Ideme ďalej a pokiaľ bude život klásť prekážky, budeme ich na ceste riešiť," doplnil Fico. Súhlasí, že každá strana chce presadzovať svoje priority, treba však prihliadať aj na potrebu fiškálnej zodpovednosti. "Všade, kde nám to náš záujem udržať fiškálnu disciplínu umožní, budeme pokračovať v našich plánoch a cieľoch, ktoré máme z hľadiska vlastných straníckych programov," povedal Fico, ktorý považuje dnešný rozhovor s partnermi za kľúčový.
Danko ocenil, že partneri si vypočuli názory SNS a že je ochota zlepšiť komunikáciu v koalícii. "Neexistuje politická alternatíva z hľadiska ani elementárnej komunikácie, ani slušnosti. Preto som rád, že sú vypočuté aj iné pohľady, ktoré som priniesol do politiky," uviedol Danko, ktorý poďakoval za konštruktívny dialóg. Danko verí, že koalícia urobí všetko pre to, aby štát riadila so cťou ako doteraz. "Robíme všetko pre to, aby sme si veci, ktoré nás delia, vysvetlili," doplnil.
Predseda SNS neprezradil, koho navrhne za nového ministra školstva, ktorý nahradí Petra Plavčana (nom. SNS). Bude to podľa neho človek z prostredia školstva alebo schopný riadiť procesy. Fico bude nomináciu SNS plne rešpektovať. To je aj jeho odpoveď na otázku o Dankovej podmienke, aby za ministrov zodpovedala strana, ktorá ich nominovala, a nie premiér.
SNS údajne mala chcieť aj odchod ministra práce Jána Richtera (Smer-SD), čo Danko poprel. "Vylučujem, že by sme sa bavili o personálnych veciach. Toto stretnutie bolo o nastavení chémie. Keby nefungovala chémia a ľudskosť medzi nami, nemôže fungovať táto vláda," povedal Danko. Akékoľvek personálne otázky nemôžu podľa jeho slov ovplyvňovať súhru Smeru-SD, SNS a Mosta-Híd. "Myslím si, že ani jeden minister nestojí za to, aby túto vládu položil," zdôraznil.
Partneri sa tiež zhodli, že Slovensko má byť v jadre EÚ, ktoré sa má vyformovať. "Máme historickú šancu urobiť desaťročný skok," povedal Fico, ktorý túto historickú šancu nemieni premárniť.

 

 

Politická moc médií - Ovplyvňovanie verejnej mienky v prospech pravicových politických strán nielen v Nemecku

Napriek tomu, že Angela Merkelová spôsobila svojou utečeneckou politikou Nemecku vážne problémy, zostane s veľkou pravdepodobnosťou aj po septembrových parlamentných voľbách naďalej nemeckou kancelárkou. Pritom ešte na konci roka 2016, po teroristickom útoku azylanta Amriho na návštevníkov berlínskeho vianočného trhu sa zdalo, že jej ďalšie zvolenie nebude možné. Za to, že tomu tak nie je vďačí nielen nemeckým súkromným vysielačom a tlači ale aj verejnoprávnemu rozhlasu a televízii. Tieto okamžite začali manipulovať verejnú mienku tým smerom, že len silná nemecká kancelárka akou údajne Merkelová je, dokáže ochrániť občanov pred ďalšími teroristickými útokmi. A tak Merkelová, ktorá pozvala do Nemecka a do Európy utečencov a to navyše bez kontroly a preukázania ich identity a väčšinou bez akýchkoľvek dokladov, čím porušila nielen nemecké zákony ale európske dohody je opäť v Nemecku považovaná za „nenahraditeľnú politickú osobnosť“. Nemeckí občania sa spoliehajú na prísľuby Merkelovej, že utečenci, ktorí nemajú právo na azyl budú odsunutí a že nebudú znova zaplavení státisícami ďalších utečencov ako v roku 2015. Z tohto dôvodu sa pred voľbami nepublikuje, že státisíce utečencov, ktorí prišli v rokoch 2015 a 2016 majú už právo presťahovať do Nemecka svoje veľmi početné rodiny. Aj fakt, že priemerne denne prichádza do Nemecka 500 ďalších migrantov je širokej verejnosti neznámy.

 

Skutočnosť, že privátne vysielače ako i tlač neprinášajú objektívne informácie ale ich manipulujú podľa želaní vlastníkov týchto médií je všeobecne známa. Tento druh korupčného žurnalizmu je síce opovrhnutia hodný, ale skúsení čitatelia, vedia odhadnúť „hodnotu informácií“ uverejnených v bulvárnej tlači ako je napríklad „Bild“ v Nemecku, alebo „Sme“ na Slovensku. Súkromná tlač, televízne, rozhlasové vysielače majú blízky vzťah k súkromnému kapitálu ako aj pravicovým a liberálnym stranám a preto sa snažia, aby politické vedenie štátu prevzali práve oni a to aj za cenu skresľovania informácií ako napr. zverejňovania len časti informácií, ignorovania resp. falšovania faktov, škandalizovania, zveličovania, alebo zmenšovania zásluh politikov a pod. V demokratických systémoch je preto úlohou štátnych médií poskytovať občanom dostupné, kompletné, pravdivé, objektívne a neskreslené informácie. Z tohto hľadiska treba vysoko hodnotiť všetky médiá, ktoré svojím obsahom poskytujú čitateľovi objektívny pohľad na udalosti a politické dianie. K takýmto médiám patria aj internetové noviny „Slovenský rozhľad“.

Fakt, že v Nemecku aj štátne médiá neprinášajú vždy objektívne správy ale sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku v prospech pravicovej CDU je daný tým, že vedúce posty v štátnej televízii a rozhlase boli za 14 rokoch vládnutia kancelárky Merkelovej obsadené jej naklonenými kádrami.

Ako ďaleko zachádza táto “blízkosť“ politiky na verejnoprávnu televíziu a aký tlak vyvíja vedenie vysielačov na novinárov a komentátorov ukazuje prípad populárneho futbalového komentátora a bývalého futbalového reprezentanta Mehmeta Scholla. Tento po 7 rokoch činnosti pre najstarší televízny vysielač ARD prakticky musel odísť za to, že sa odmietol zúčastniť protiruskej televíznej debaty „o údajnom ruskom dopingu na majstrovstvách sveta v Brazíli“ nadiktovanej vedením vysielača a to počas Fed-Cupu 2017 v Rusku. Scholl namietal, že táto debata v rámci futbalového turnaja nie je na mieste a do tohoto športového podujatia nepatrí. Na protest, že ho vedenie ARD chcelo nútiť konať proti vlastnému presvedčeniu a tancovať podľa diktátu, podal tento divákmi obľúbený a odborne erudovaný komentátor sám výpoveď. Takýchto zásadových novinárov má nemecká štátna TV a rozhlas však žiaľ veľmi málo. Pritom práve kvôli manipuláciám informácií

sú novinári a komentátori štátnej TV označovaní už od roku 2015 ako klamári „Lügen Presse“. Vzhľadom na tento stav vo verejnoprávnej informačnej oblasti a výraznej pomoci médií má Angela Merkelová veľkú šancu naďalej zostať nemeckou kancelárkou, lebo iné politické strany, ako napr. sociálna demokracia, ľavicové strany majú len veľmi obmedzené možnosti oboznamovať širokú verejnosť zo svojimi názormi, myšlienkami a politickým programom. Chýba im verejné fórum

aké má kancelárka.

V dnešnej dobe je veľmi naivné, keď sa politici domnievajú, že pokiaľ robia dobrú sociálnu politiku v prospech občanov, to bude voličmi aj ocenené. Nebude, ak dovolia súkromným médiám, aby neobjektívne prekrúcali, znehodnocovali každý pozitívny skutok, zneisťovali

a rozoštvávali občanov, pretože im chýba širokej verejnosti prístupné médium, v ktorom by mohli tieto nepravdivé informácie opozície vyvrátiť. Z týchto dôvodov je potrebné, hlavne na Slovensku, aby ľavicové, sociálne strany mali noviny dostupné všetkým občanom v tlačenej forme, aby informácie boli sprístupnené aj tým občanom, ktorí ešte prístup k internetovým novinám nemajú.

Dr. Beatrix Bajchy, Mníchov

 

 

Nemecké ilúzie o odsunutí utečencov. Justícia na okraji kolapsu, mnohoženstvo a iné ťažko riešiteľné problémy

Hlavne kvôli septembrovým parlamentným voľbám a upokojeniu voličov, ktorí s utečeneckou politikou súčasnej vlády pod vedením kancelárky Merkelovej nesúhlasili a nesúhlasia pokúšajú sa nemecké úrady odsunúť utečencov, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá. Konkrétne ide o cca 450 tisíc hospodárskych migrantov, ktorí nemajú nárok na azylovú ochranu, lebo neboli v domovských štátoch prenasledovaní alebo diskriminovaní a odchodom do cudziny sledovali len zlepšenie osobnej hospodárskej situácie. Uvedených osôb sa Nemecko pokúša od roku 2016 zatiaľ nie veľmi úspešne odsunúť. V roku 2016 opustilo Nemecko 80 tisíc migrantov, prevažne z balkánskych štátov, ktorým hrozilo zamietnutie azylu a odsunutie. Časť ich odišla dobrovoľne, lebo v prípade odmietnutia azylu by 3 roky nemohli vstúpiť na nemecké územie a okrem toho dostali za tzv. dobrovoľný odchod finančnú podporu. Do júna 2017 sa úradom podarilo vrátiť do domovských štátov: Afganistan, Tunis, Maroko atď. spolu 660 utečencov, ktorých časť sa dopustila v Nemecku trestnej činnosti, alebo boli podozriví z teroristickej činnosti v prospech tzv. islamského štátu. Za uvedené obdobie však prišlo do Nemecka 90 tisíc nových migrantov.

 

200 tisíc migrantov, ktorých žiadosť o azyl už bola súdnym rozhodnutím právoplatne zamietnutá by teda mali teoreticky opustiť Nemecko. Z dôvodov, že ich domovské štáty odmietajú zobrať  späť, lebo nemajú doklady a nie je objasnená ich identita. Pričom samotní utečenci maria toto objasnenie tým, že zámerne zničili, alebo zatajujú svoje osobné dokumenty. Ďalšia 250 tisícová skupina ešte len žaluje nemecký štát pred súdmi štátnej správy, prípadne až pred európskym súdom. Tieto žaloby im umožňujú zotrvávanie v Nemecku (ďalšie mesiace až roky) až uzavretia ich prípadov. Okrem zaťaženia nemeckého sociálneho systému to znamená aj veľké zaťaženie justície.

 

Okrem súdov štátnej správy zvonia na poplach nemecké trestné súdy ako aj vyšetrovacie orgány trestného konania. Utečenci, ktorých žiadosť o azyl bola definitívne Správnym súdom zamietnutá podávajú sami na seba trestné oznámenia, pričom udávajú, že boli pred príchodom do Nemecka páchateľmi, alebo spolupáchateľmi závažných trestných činov, (vraždy, vážneho ublíženia na zdraví) za ktoré im v domovských štátoch hrozí trest smrti. V tomto prípade nesmú byť odsunutí do domovského štátu. Nemecké justičné orgány musia zahájiť vyšetrovanie, aj keď v mnohých prípadoch je zrejmé, že ide len o vymyslené a účelové vlastné udanie s cieľom oddialiť hroziace odsunutie. Vyšetrovania uvedených trestných činov viaže však množstvo pracovníkov justičných orgánov, ktorí chýbajú pri vyšetrovaní iných vážnych trestných činov

 

spáchaných v Nemecku. Pritom je uzavretie trestných trestných činov utečencov väčšinou nemožné, pretože neexistuje žiadna policajná kooperácia medzi štátmi z ktorých utečenci pochádzajú a Nemeckom. Hrozí však nebezpečie, že utečenec, ktorému hrozí bezprostredné odsunutie sa môže dopustiť závažného trestného činu, za ktorý mu v domovskom štáte hrozí trest smrti, aby podľa nemeckých zákonov nemohol byť odsunutý.

 

Vďaka nezmyselnej utečeneckej politike pani Merkelovej sa aj ďalšia oblasť súdnictva bude musieť zaoberať nebývalými, novými otázkami rodinného práva. Nie je zriedkavosťou, že utečenci zo Sýrie, Iraku, Sudánu prichádzajú s viacerými manželkami. Najznámejší je prípad Sýrčana, ktorý prišiel v roku 2015 do Nemecka so 4 manželkami a 22 deťmi. Výdavky štátu len na túto 27 člennú rodinu, v ktorej nikto nepracuje (nájomné za 4 byty + energie, zdravotné poistenie, rodinné prídavky, sociálne dávky, integračné kurzy) zaťažujú nemeckých daňových poplatníkov každý mesiac sumou 30 tisíc Euro. Problémy, že napríklad aj maloletí chlapci chcú rozhodovať v rodinách a fyzicky bránia sestrám a matkám, aby sa zúčastňovali jazykových kurzov či chodili do školy ako aj nedozerné problémy, ktoré vznikajú pre oblasť rodinného práva z mnohoženstva (zastupovanie a výchova maloletých detí, dedičské, penzijné nároky a pod.) bude musieť Nemecko tiež v dohľadnej dobe riešiť.

 

Nemecko má zatiaľ prostriedky na zvládnutie kancelárkou Merkelovou vyvolaných problémov.

Na utečencov je v štátnom rozpočte vyčlenených 28 miliárd ročne. Táto suma zohľadňuje počet utečencov ku koncu roku 2016. Je však otázkou, či štátom vyčlenených 28 miliárd Euro pokryje výdavky na utečencov, pretože osoby, ktorým bol azyl poskytnutý majú v Nemecku nárok po uplynutí dvoch rokoch na tzv. spojenie rodín. V praxi to znamená, že utečenci ktorí prišli v roku 2015 a majú azyl môžu si priviesť rodinných príslušníkov z utečeneckých táborov v Jordánsku, Libanone a Turecku do Nemecka. Dá sa teda očakávať, že k státisícom utečencov, ktorí prišli v rokoch 2015 -2016 pribudnú násobky rodinných príslušníkov. Ak teda suma 28 miliárd nebude postačujúca bude sa musieť navýšiť alebo na úkor investícii do infraštruktúry, obnovy škôl, atď, alebo si Nemecko bude musieť zobrať úver a tým navýšiť svoje súčasné dvojbiliónové štátne zadlženie prípadne zvýšiť dane. O týchto faktoch sa vzhľadom na blížiace parlamentné voľby v Nemecku nehovorí a tak strana kancelárky Agely Merkelovej má dobrú šancu znovu vyhrať voľby.

 

Na túto explozívnu situáciu v Nemecku však poukazuje šéf bavorskej strany CSU, Horst Seehofer, ktorý je v parlamentných voľbách koaličným partnerom strany CDU Angely Merkelovej a ktorý hodnotí snahy o odsunutie utečencov ako iluzórne a otvorene hovorí o tom, že utečencov, ktorí už sú v štáte sa Nemecko sa nikdy nezbaví. Týmto len potvrdzuje správnosť stanoviska premiéra R. Fica a slovenskej vlády na prerozdeľovanie utečencov. Každý suverénny štát má právo rozhodnúť, ktorým osobám poskytne azyl. Rozdeľovanie utečencov vnucované EÚ je pokusom o porušenie suverenity a je preto správne odmietané. Tu nie je argumentácia solidárnosti z hľadiska morálneho, politického spoločenského či hospodárskeho namieste. Ani z ľudskoprávneho hľadiska nie je možné rozosielať ľudí ako tovar tam kde ísť nechcú.

 

Dr. Beatrix Bajchy, Mníchov

 

 

Ako si na Gruzínsko – juhoosetskú vojnu spomína dopisovateľ Alexander Sladkov?

Čo spôsobil nerozum jedného mladého a podlého politika, ktorému nahovorili, že môže všetko, uzavrel rozhovor s vojnovým dopisovateľom A. Sladkovom moderátor Vladimír Solovjov.

Podlí sú vraj aj tí, ktorí ho podpichovali – poď ho, neboj sa ruského medveďa, nič sa ti nestane, všetko vyriešiš za jednu noc.

Európski politici potom dlho obviňovali Rusko zo všetkých smrteľných hriechov. Aj na Slovensku! Jediným, kto tejto eufórii nepodľahol, bol Róbert Fico!!! Za pravdu mu potom dala aj medzinárodná komisia, ktorá taktiež uznala, že to bolo Saakašviliho Gruzínsko, ktoré spáchalo akt agresie  

 

Koľko bolo ruských mierotvorcov a koľko útočníkov?

A. Sladkov: - Gruzínske zoskupenie smerujúce na Cchinval bolo zložené z dvoch brigád a malo do šesť tisíc vojakov. Proti nim stála jednotka mierotvorcov, nie väčšia ako 800 ľudí. Tých podporovali miestni južní Osetínci.

Útočiť proti mestu, na to treba mať prevahu približne 5:1.  Gruzínci keď útočili, tak túto prevahu mali a zachovali si ju aj vtedy, keď sa bránili proti rusko-juhoosetskému protiúderu.  

Gruzínci bojovali tak, že bojovali nie za svoje, ale za cudzie. Ak by sme však my vošli do Tbilisi, to by sa už bili o svoje a verím, že vtedy by sa boli bili ako orly.

My naopak, my sme išli zachraňovať našich chlapcov, tak sme boli pripravení na čokoľvek.

Naši pri protiútoku začali strieľať ako prví. Takýto okamžitý prechod z mieru do ostrého boja  je geneticky vlastný len ruskej armáde.  A každý konal ako v 45-tom. Zažil som situáciu, z ktorej mi dodnes chodia zimomriavky po tele. V jednom momente sa v rádiostanici ozvalo: „Veliteľ roty je mŕtvy, veliteľ čaty je mŕtvy. Hovorí seržant Smirnov. Beriem velenie na seba. Počúvajte môj rozkaz...“

Gruzíncov naši zabili veľa, padlo ich okolo dve tisíc, našich 68... Najžalostnejšie z celej tejto vojny je to, že do našich mierotvorcov začali ako prví strieľať ich kolegovia – gruzínski mierotvorcovia, ktorých pozícia bola v susedstve. Stalo sa teda niečo, čo vôbec nie je vlastné gruzínskemu národu.  

 

Čiže našich padlo 68? A ako padli?

-  Štyria padli hneď v hornom meste. Potom vzápätí padol poručík Ševeľjov, ktorému bola už predtým diagnostikovaná rakovina. Hoci nemusel, vrátil sa k jednotke a padol, keď v kasárňach vybuchol gruzínsky tankový granát.

Potom sa spustila bitka dvoch práporných taktických skupín. V jednej z nich padlo 21 vojakov, vyše 70 bolo ranených. V druhej taktickej skupine to bolo podobné.

Tento boj bol „jednosmerným cestovným lístkom“, chlapci vedeli, že živí sa z tohto boja už nevrátia.  Videl a poznal som výraz ich tvárí, prežil som s nimi aj prvú čečenskú kampaň.  

 

Aké najdôležitejšie poučenie z tejto vojny ste si uvedomili?

- Bez ohľadu na potrebu technického prezbrojenia armády, osvojenie si nového systému velenia armády... vtedy sme si uvedomili, že ak nás teraz (ruskú armádu) začnú biť, tak nás budú biť absolútne vážne. Znamená to, že tu vôbec nešlo o kráčaní k víťazstvu systémom zberu pomocných bodov. Udrieť bolo treba okamžite a absolútne tvrdo! Tak, aby protivník úplne padol na zadok a až potom začal chápať čo sa stalo. Takto treba konať aj dnes a na každom bojisku. Ctiť nás budú len vtedy keď sa nás budú báť.

Z tejto vojny sa do dejín zapísal rozkaz veliteľa 58. armády generála Anatolija Chruľova veliteľovi prieskumnej roty: „Zomri ako hrdina, no ja potrebujem informáciu!“

- V tomto momente som stál vedľa a uvedomil som si – bože, čo to je? Mosfilm? Filmovanie knihy Horiaci sneh? Zákopy Stalingradu?...

 

Za koľko hodín alebo dní bolo rozhodnuté o osude tejto kampane? Kedy už bolo jasné, že naši zvíťazili?

- Keď si  zástupca VDV (vojenských výsadkárov) Borisov zašiel do Tbilisi na UAZ-iku len s vodičom a bez ochranky ku holičovi. No a predtým požiadal miestneho policajta, aby k nemu zavolal gruzínskeho ministra obrany.

Kým ho strihali, dobehol námestník ministra a uskutočnil sa medzi nimi približne tento dialóg:

- No čo, stačí?

- Stačí, odpovedal ten.

A Borisov na to: „Vot i vsjo“.

A vojne bol koniec... Bolo to ako vo filme.  

Samozrejme, ak by ľudia nehynuli, uzavrel moderátor V. Solovjov.

Výňatok z rozhovoru:  Vladimír Mikunda   

 

Celý rozhovor:   https://www.youtube.com/watch?v=TcmWxzqUDls