"Genetická čvarga" – Rudolf Slezák

O ruskom spisovateľovi Zacharovi Prilepinovi, je všeobecne známe že vo svojich knihách a článkoch, ostro vystupuje proti svojmu prezidentovi Vladimírovi Putinovi. Nečudo teda, že sa mu venuje značná pozornosť aj v Západných médiách, napriek tomu, že sa o ňom medzi literátmi povráva, že je tak trocha boľševik a tak trocha nacista. Vieme však, že nielen politici, ale aj literáti sa medzi sebou vedia všelijako onálepkovať. Prečo je tomu tak, to by už bola iná kapitola. Keď sa ho však České Literární noviny spytovali (v 11 čísle 2014), čí je Rusko totalitnou krajinou, v ktorej je potlačovaná sloboda slova, odpovedal: - Ešte nikdy nemali spisovatelia toľko možností slobodne písať. Uviedol aj niekoľko príkladov. Politológ Belkovskij napísal napr. knihu – Biznis Vladimíra Putina a chodí si po slobode, napriek tomu, že obvinil svojho prezidenta, že si niekde bokom ulial 50 miliárd dolárov, Eduard Limonov zasa napísal na Putina pamflet, v ktorom uráža celú jeho rodinu, kniha sa  vo veľkom predáva, Limonov na Putina naďalej nadáva, píše do Izvestií organizuje demonštrácie a nič a mu nestalo. Ani v Anglícku a vo Francii nemajú literáti také slobody písať a organizovať proti štátne demonštrácie, dodal k tomu ešte. Takže tie reči o totalite a diktatúre....aj to už by bola iná kapitola. Zachar Prilepín, by si však podľa mňa, predsa len mal dávať pozor v tom , o čom píše, aby aj naďalej bol o neho v Európe záujem, aby ho aj naďalej vydávali. Mal by mať na pamäti prípad Alexandra Solženicyna. Dovtedy, dokiaľ podrýval sovietsku moc, dovtedy bol najvydávanejším autorom na Západe, keď sa však vrátil do Ruska a pochválil Putina za "znovuskriesenie" Russie, zrazu sa vyparil o neho záujem. Dovolil si totiž povedať niečo nehorázne, že Rusko nikdy neprestane byť svetovou veľmocou, že vždy bude rozhodovať o tých najdôležitejších udalostiach vo svete. V časoch, keď už malo Rusko padnúť na kolena a prestať ako veľmoc existovať, to boli kacírske a neželateľné slová, aj z úst takého velikána, ako bol Solženicyn.

 

Zachara Prilepína, nám predstavilo po prvý krát České vydavateľstvo Argo v roku 2011, vydaním poviedok, pod názvom - Botky plné horké vodky. Je to súbor dosť brutalných príbehov o láske, zrade, vernosti i priateľstve, z postsovietskeho Ruska. Teraz na jar, by mala byť v Česku, vydaná ďalšia jeho kniha - Tábor. Ako prezradil jej autor v LN, bude to o o Soloveckých ostrovoch, koncom Dvadsiatich rokov. Všetci vieme, čo boli Solovecké ostrovy, aký to bol strašný gulag, no mali by sme sa dozvedieť o tomto gulagu aj čosi viac. Vraj tam fungovala dokonalá väzenská samospráva zložená z väzňov, že tam bolo popravených viac bývalých čekistov, ako kriminálnikov, že veliteľ tohto tábora, istý Eichman, založil v tábore prvú prírodnú rezerváciu v Rusku, robil v oblasti prírodovedecké a geografické výskumy, založil tam botanickú záhradu, chovateľské stanice, v tábore vraj fungovalo divadlo, symfonický orchester, knihovňa, nemocnica, vychádzali tam miestne noviny a časopisy... no počítame a uvidíme.  Tri roky strávil vraj, Zachar Prilepín nad denníkmi, dopismi, rozkazmi, archívmi, než vznikla táto kniha.. Komunisti mu nadávali, že napísal ďalšiu proti sovietsku knihu s lágrovou tematikou a antikomunisti zasa, že zľahčuje zverstva Stalinovho režimu. Môže to byť zaujímavé čítanie, od človeka s vysokoškolským vzdelaním, o ktorom sa vie, že je to už čečenský veterán, bývalý člen špeciálnych bezpečnostných jednotiek...ktorému už vyšlo desať kníh.

 Pôvodne som nemal v úmysle písať o Zacharovi Prilepínovi a jeho tvorbe, no celkom náhodne som natrafil 26,12. 2014, na zmienku o tomto spisovateľovi, aj v Komsomolskej Pravde. Vidno, že je záujem o jeho tvorbu aj v Rusku. V interviu,  pre tento čítaný denník, o. i. spomenul aj istú, známu žurnalistku, ktorá vraj bedákala, že musí žiť vo svojej krajine medzi "genetickou čvargou". Aristokraciu boľševici z krajiny vyhnali a ona nemá na výber , ľutovala sa.. To už bolo priveľa aj na "extrémistu", za akého je považovaný v niektorých politických a literárnych kruhoch, Zachar Prilepín - musel sa ozvať. Odpoveďou tejto bláznivej žurnalistke, by však mohla byť aj v súčasnosti prebiehajúca akcia, potomkov najslávnejších aristokratických rodín, ktoré museli Rusko po revolúcii opustiť. Dozvedel som sa o tom, v tom istom čísle KP. Potomkovia kniežat a grófov, roztrúsených po celom svete, ako boli Tolstoj, Puškin, Kolčak, Voronov, Volnokovskij, Bagratinskij, Šremetiev, Naryškin... sa ozvali a vydali svedectvo o tom, že  nepovažujú svojich krajanov za, "genetickú Čvargu", ktorá po nich v Rusku ostala. Naopak, vo svojom memorande - Solidarita s Ruskom, ktoré sa zrodilo koncom novembra v Paríži, ostro zaprotestovali proti súčasnému agresívnemu nepriateľstvu médií a politikov, proti ich starej vlasti a jej prezidentovi. Už viac ako stovka aristokratov, ktorých predkov poznáme z Napoleonských čias, z Vojny a mieru od Tolstého, z prvej svetovej vojny, z  románov a filmov...podpísalo  toto memorandum.. Naposledy sa takto šľachtická emigrácia, ozvala jednotne, keď Nemci stáli pred Stalingradom. Asi vedia, prečo musia prehovoriť aj v týchto dňoch. Vtedy aj dnes išlo o existenciu ich krajiny.

Rozpisovať sa na túto tému,  by už  bola zasa ďalšia kapitola. Kapitola o tom, prečo sa musíme o mnohých veciach dozvedať, až z iných zdrojov, ako sú naše média.