„Verklík“ – Daniel Kantor

Pravdu povediac,  pospolitý človek už ani nečíta prejavy slovenského prezidenta, lebo sa ponášajú na seba ako vajce vajcu. Ako keby niekto konkrétne menovaný /ale nemenovaný/ mal jednu muštru a podľa nej  vkladal do prejavu akurát časovú udalosť, inak je všetko ako na verklíku. Tá muštra alebo ak chcete mantra má však svoju jedinečnosť, takýmto prejavom  sa nič nepokazí ale ani nič nevyrieši. Je to ako bublifuk, ktorý si púšťajú detičky na lúke.

 

Ale máme teda aspoň prezidenta,  u ktorého vieme, čo znova a znova povie, takže to nemusíme ani počúvať a ani čítať, čím si ušetríme veľa drahocenného času. Lebo vieme, že podľa neho stále napredujeme, ale musíme mať stále viac dôvery a sebadôvery a ako nám korupcia škodí. Keby v tomto smere išiel aj vlastným príkladom, tak by sa človek možno nad tým aj zamyslel, ale  takto sa zamýšľa skôr humorne, ako jeden stredoslovák, ktorý po tých sebadôverách povedal: ja keď si dám štyri borovičky, tam dostanem takú sebadôveru, že sa o svoju existenciu musí strachovať aj NATO.

 

Takže NATO o existenciu ktorého tak vehementne na Slovensku bojuje súčasný prezident, nie je až taká bezpečnostná záruka, pretože je tu ešte slovenská borovička. A nebodaj sa dá dokopy ešte s ruskou vodkou. A už viac naozaj netreba. Na druhej strane, kým  nás slovenský prezident poučuje o dôvere a sebadôvere, očividne ako  prezident priamo zvolený občanmi stráca dôveru aj tých, ktorí ho volili. No a nad tým sa naozaj treba vážne zamyslieť.  

 

Z jeho strany ani nie, lebo mandát má a kým vyprší  budeme sa v dôvere a sebadôvere kúpať ako na Zemplínskej Šírave. Hoci už slovenskí voliči kúpu prezidenta v nejakých petíciách, ibaže na Slovensku je petícia  niečo podobné ako recidíva. Recidivistov mnoho a petičiarov málo. A tak si treba povedať ono magické – vydržať- vydržali sme už všeličo a ešte budeme musieť. Ale aj na to sme si zvykli, lebo na Slovensku je zvyk železná košeľa.