Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

„Človek je dieťaťom svojho diela“ – Jozef Mazár

Tento citát, z dielne známeho španielskeho spisovateľa a dramatika, Miquela de Cervantesa Saavedra, z obdobia takzvaného zlatého veku španielskej literatúry, nie je prepožičaný pre túto esej náhodou. Snúbi sa v ňom veľa zo zlatej éry košického hokeja a života niekdajšieho predsedu vyššieho územného celku, konkrétne Košického samosprávneho kraja, JUDr. Zdenka Trebuľu.

 

Osobne, pod pojmom esej je potrebné chápať a, teda, aj približovať čitateľovi pokus, skúšku. V tomto prípade je tomu tak z emocionálnych pohnútok autora článku  ku košickému hokeju a jeho protagonistom. Je to vzácna zhovievavosť prírody, že nás necháva tak dlho nažive, aby sme mohli porovnávať, skúšať, približovať dejinné udalosti publicistikou netradične. Miquel de Cervantes viedol veľmi zaujímavý, dobrodružný život.

 

Aký je ten, ktorý viedol a vedie bývalý predseda VÚC a niekdajší viceprezident HC Košice JUDr. Zdenko Trebuľa? Odpoveď nenapíšeme jednoznačnú. Snažíme sa dbať na to, aby naša publicistická pamäť, naša knižná a novinárska tvorba, nezanechali na duši vrásky, ak ich už zanecháva na tvári autora čas.

 

Snažili sme sa a snažíme i naďalej písať pravdivo nie toľko, ako by sme chceli, ale toľko, koľko sa odvážime. Čím si viac pamätáme, čím viac môžeme na základe vlastne prežitého porovnávať, si toho dovoľujeme otvorene napísať viac. Publicistikou sme však nikdy nemali právo a nemáme ho ani dnes, klamať seba i čitateľskú verejnosť.

 

Otec JUDr. Zdenka Trebuľu, rodák z Kováčovej pri Banskej Bystrici, bol predsedom Jednoty Košice. V čase, keď bol špičkový organizovaný šport v Košiciach doslova v plienkach. V ťažkých rokoch. Niektorí ich nazvali rokmi socializácie československého športu, iní toto obdobie nazvali čistkami demokracie západu, naša žurnalistická tvorba si na obdobie päťdesiatych rokov požičala názor, s ktorým sa rokmi stotožnila, od Michela Eyquem de de Montaigneho, francúzskeho renesančného mysliteľa, humanistu a skeptika:

 

„ Ak to bude v mojej moci, budem sa usilovať, aby moja smrť nepovedala čosi, čo povedal môj život.“

 

Keďže sa musíme stále učiť, aby sme spoznali ako toho málo vieme, často sa pýtame. JUDr. Zdenkovi Trebuľovi sme položili okrem iných aj túto otázku: Bol váš mladícky život dobrodružný, čo sa týka športu, hokeja zvlášť? Platí aj pre vás, že ste dieťaťom svojho diela? Po týchto zvedavých otázkach pre nás, rozhodne zaujímavý, vzdelaný a súvislosti košického života dobre poznajúci človek, okrem iného povedal:

 

„Môj otec, keď bol predsedom Jednoty v Košiciach, nie tej telovýchovnej, ale hospodárskej, obchodnej, ktorú časom premenovali na Jednotu SD, sa bránil tomu, aby pôsobil ako funkcionár športu. Nikdy nešportoval, ani ho veľmi šport dovtedy nezaujímal. Neubránil sa. Prezrádza to jeho život. Keď ukončil vysokoškolské štúdium a stal sa ekonómom, presnejšie, keď bol obchodným námestníkom VSŽ, vtedy sa písal rok 1965, zlúčili v športe košickú Lokomotívu s TJ VSŽ a môj otec sa stal predsedom vtedajšieho futbalového oddielu Lokomotívy VSŽ až do znovurozdelenia. Futbalové mužstvo Lokomotívy VSŽ postúpilo v sezóne 1964/1965 do I. československej ligy ako druhý košický klub. Továrenský hutnícky kolos  Košíc i Československa viedol, so skupinou hlavne českých inžinierov, Ing. Jaroslav Knižka. Začiatkom januára 1967 prešla hokejová Dukla Košice pod VSŽ. Ja som mal vtedy 12 rokov, lebo som sa narodil 29. septembra 1955 v MARTINE. Ale len narodil, detstvo som prežil v Košiciach.

 

Za Lokomotívu Košice som hrával v žiackom družstve futbal, ale ako dieťa som si obľúbil i iné športy. Futbal bol dominantný. Najmä futbalové turnaje, ktoré jedným očkom sledoval i Jóži – báči Kožiarik. Zúčastňovali sa ich Hanudelovci, Lukáčovci, Pásztorovci, Špilárovci, ale aj Vlasto Chvojka, Gabo Nagy či Oliver Tokár. Mnohých z týchto turnajov stiahol do prípravky Lokomotívy Jóži - báči. Bol som medzi nimi. Spomíname nie raz na naše futbalové zápasy, góly, ktoré dával zavše i po mojich centroch Stanislav Stolárik. Áno, terajší rímsko - katolícky biskup.  Bol mojim spolužiakom a spomínam ho hlavne preto v tejto súvislosti, lebo bol urastený a vedel sa vo vzduchu úžasne oprieť o loptu. Ja som hrával najviac na poste záložníka.“

 

Zaujímavá, dobrou pamäťou i troškou diplomacie vyrieknutá odpoveď. Čo je však najdôležitejšie, pravdivá. Pravdou zostáva nielen to, že s hokejom VSŽ mal vtedy mladý Zdenko do činenia pramálo, ale mal. Hlavne zásluhou otca, ktorý písal dejiny Košíc a ľudí, ktorí žili v nich. Časť z nich načrtol samotný syn, neskôr absolvent Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej a Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach.

 

Životopisy takých osobností prinášajú podrobne elektronické médiá, pohľad do ich duší iba osobná komunikácia, zavše pretransformovaná aj do knižných esejí. Možno aj preto sa v esejách Michela de Montaigneho dočítame, že človek znechutený vínom ohovára, aké je víno bez chuti, ale zdravý človek ho veľmi vychutnáva, smädnému je dokonca lahôdkou.

 

Aký je košický hokej? Aký bol v súčasnosti, aký je dnes? Akými zmenami prechádzalo prostredie, v ktorom vznikal, rozmáhal sa, kvantitatívne a kvalitatívne rástol? Kde hľadať zrod súčasného moderného stánku, ktorý je k dispozícii pre špičkový svetový hokej? Mnohé odpovede na tieto otázky sú hlbšie, alebo okrajovo načrtnuté v iných esejách dlhodobo pripravovanej  knižky o košickom hokeji v súvislostiach. V tomto článku venujme pozornosť tomu, čo vzniklo a chváli hokejové Košice pričinením JUDr. Zdenka Trebuľu, v roku 1981 pracovníka Obvodného národného výboru Košice, neskôr vedúceho organizačného výboru, do pôsobnosti ktorého spadali vtedy mestské časti Košíc – Barca, Krásna, Opátske, Šebastovce, Nad jazerom i podaktoré ďalšie. On samotný sa v tom čase prezentoval svojou hrou rekreačného hráča pri basketbale,bedmintone, dokonca aj pri ženskej hádzanej.

 

„Dobré informácie. Mohol by som ich rozšíriť o mená, pri hádzanej spomenúť napríklad Antona Frola, alebo Pavla Hižnaya, ktorému som ako funkcionár pomohol pri zakladaní ženskej hádzanej, ale predpokladám, že vy budete chcieť poznať moje pôsobenie pri hokeji vo VSŽ. To musím spomenúť v tejto súvislosti viacero mien, ktorí ovplyvnili moje funkcionárske účinkovanie v TJ VSŽ. Jedným z nich bol napríklad Mgr. Imrich Skalina, ďalším JUDr. Vinco Luca. V 1985 roku som počul na ich názor, že by bolo dobre, ak by som pracoval vo výbore TJ VSŽ. Stalo sa a zverili mi okrem gymnastiky aj hokej. Gymnastiku nie náhodou, lebo moja dcérka  Janka začínala práve gymnastickú prípravu a potom takmer celá materská škôlka, ktorú navštevovala, prestúpila do gymnastického oddielu VSŽ. Trénoval ich pán Hevier. A hokej? Bolo to obdobie, kedy hokejisti VSŽ  skončili v najvyššej československej súťaži na 2. mieste za majstrom z Jihlavy a dres VSŽ obliekali mnohí reprezentanti Československa v rôznych vekových kategóriách. Najznámejší boli Vincent Lukáč a Igor Liba, lebo tí sa veľmi pričinili o zisk titulu majstrov sveta na šampionáte v Prahe. Hrali v útoku spolu s Dáriusom Rusnákom. Mojmír Božik, Igor Liba a Peter Slanina vyhrali s Českolovenskom v tomto roku aj Cenu Izvestijí v Moskve.   

 

V hokejovej sezóne 1985/1986 sme boli po prvý raz hokejovými majstrami Československa. Prezidentom hokejového oddielu bol Ladislav Volavka a tajomníkom Pavol Matis. Čo však prinášali so sebou úspechy, nebolo, ba asi ani nezostalo známe každému. Silnejšia konkurencia, kvalitnejší zahraniční súperi, kvalitnejšie hokejové prostredie. Konštatovanie hokejovej verejnosti známe. Lenže... Košická „Stodola“ nespĺňala na tento účel požiadavku špičkovej haly. Roky kvalitného košického hokeja ubiehali rýchlejšie ako plnenie predsavzatí vybudovať v Košiciach na európske pomery slušný hokejový stánok.

 

V sezóne 1987/1988 sa Košice po druhý raz stali federálnym majstrom Československa. V roku 1990, kedy bol môj otec primátorom mesta, prišiel architekt Ján Šprlák s architektonickým návrhom, ako by mohol a mal vyzerať nový moderný zimný štadión v Košiciach, vybudovaný na zelenej tráve. Vedenie fabriky v čele s prezidentom Ing. Zoltánom Berghauerom rozhodlo, že nebolo by správne ísť do ekonomickej neistoty. Podľa architekta Šprláka by výstavba ním navrhnutého stánku hokeja stála vtedy 180 miliónov korún. Išlo sa do rekonštrukcie starej „Stodoly“.

 

Keď  Košice vlastnili už aj dva tituly majstrov Slovenskej republiky, vtedajší predstavitelia VSŽ Košice RNDr. Ján Smrek a Ing. Július Rezeš a ich poradcovia tvrdili, že je potrebné dvíhať hokejovú kvalitu, starý štadión zbúrať a na tom istom mieste postaviť nový, moderný. Mužstvo našlo svoj dočasný hokejový domov na Kavečanskej ceste a Stodolu začali búrať po takom rozhodnutí okamžite s tým, že ju za rok postavia. Zbúrať ju zbúrali, lenže...

 

Všešportový areál Košíc bol založený mestom, lebo mesto si zobralo v 1994 roku úver 120 miliónov korún. Primátorom Košíc bol vtedy Rudolf Schuster. V 1999 roku, kedy sa stal prezidentom VSŽ Košice Gabriel Eichler, začali Penta, ale aj J&T „reštrukturalizovať“ viaceré slovenské fabriky. Šport nebol v tom čase v centre pozornosti ich vedení. Bolo potrebné rokovať s pánom prezidentomVSŽ na rôzne témy dotýkajúce sa života Košíc a jednou bol aj hokej. Viac krát som sa vtedy rozprával s ním a neskôr aj s jeho nástupcom Johnom H. Goodishom , Práve jemu som v jednom rozhovore okrem iného povedal: Tvoj život má v Košiciach dvoch duchov, dobrého a zlého. Ak  z pozície svojej funkcii nepomôžeš, ten zlý ťa bude z Košíc prenasledovať po svete celý život. On mi na to: „ Nemyslíš to vážne?!“... Odpovedal som: „ Myslím to veľmi vážne!“

 

V U. S. Steel Košice s.r.o prijali také opatrenia, že hokeju pomôžu. Tak Eichler ako aj Goodish chodili na hokejové zápasy Košíc. Keď Brusel tlačil na U.S. Steel, aby zaplatil pokutu 500 miliónov korún za neodvedené  poplatky do kasy Európskej únie, Goodishovo vedenie sa dohodlo, dobre, ale peniaze sa musia vrátiť do regiónu. Na základe toho prispelo po zaplatení pokuty vládne zoskupenie vôkol M. Dzurindu na výstavbu zimného štadióna v Košiciach finančnou čiastkou 280 miliónov korún a neskôr vláda R. Fica sumou 100 miliónov korún na výstavbu tréningovej haly. Predtým však Penta, ktorá za nesplatenie pôžičky „zdedila“ okrem Všešportového areálu aj Zimný štadión Košíc, prostredníctvom  svojej nadácie Košická aréna darovala novovytvorenému Občianskemu združeniu v Košiciach za symbolickú korunu Zimný štadión. Občianske združenie vytvorili P. Miškov, Z. Trebula a Ľ. Weme, ďalej v ňom malo a má svoje zastúpenie mesto a tiež U.S Steel. Tí na výstavbu Zimného štadióna v Košiciach prispeli prácou a peniazmi. Nie je žiadnym tajomstvom, že po reštrukturalizácii ostala vo VSŽ fungovať spoločnosť VSŽ, ktorej prezidentom bol JUDr. T. Bidovský. Keďže ten prišiel s návrhom, že v Drienove rušia starú tehelňu, všetky výmurovky na štadióne sú z tehál, ktoré boli určené na odpad.Vo februári 2006 bolo v Košiciach slávnostné otvorenie terajšej Steel arény – Košického zimného štadióna L. Trojáka.“

 

Tak mi priblížil v stručnosti v jednom z rozhovorov JUDr. Z. Trebuľa stavebnú odyseu  moderného stánku, domova hokejistov HC Košice, ktorý je sprístupnený širokej verejnosti a o ktorom sa môžete dočítať viac v inej kapitole knižky, ktorá je síce o košickom hokeji napísaná, ale zatiaľ knižne nevydaná. Podobne to platí o historicky veľmi kvalitnom košickom vodnom póle. Niečo z oboch už bolo publikované v časopise Svet športu. Mnohé na publicistiku čaká.

 

Človek, o ktorom je reč, svojim vyjadrením upriamil pozornosť i na myšlienku, že každý funkcionár, ktorého rozhodnutia, postupy a prístupy ovplyvňujú životy ľudí má mať ľudské srdce v hlave, ale často musí byť chladný ako ľad. Presne taký chladný ako ten ľad v Steel aréne. Vtedy sa rodí taká autorita v demokracii, ktorá sa podieľa úprimne na vzniku diela so súhlasom väčšej časti riadených. Vlastne, aj preto sme sa rozhodli napísať túto nevšednú esej  a zaradiť ju do Hokejových míľnikov hokeja na Východe republiky.

 

Keď nám JUDr. Zdenko Trebuľa v súvislosti s hokejom povedal, že sa nehrá na žiadného odborníka, že túto oblasť riadenia hokejových činností ponecháva ako bývalý viceprezident HC Košice na iných, ešte viac sme porozumeli jeho slovám i jeho duši, vnútornému nastaveniu a jeho viere v Košičanov či ľudí celého Košického samosprávneho kraja, ba i v mnohých z našej  Slovenskej republiky, ktoré povedal dňa 24. februára 2006 na slávnostnom otvorení Steel arény:

 

„Vážim si a oceňujem, že keď sme boli na kolenách, vstali sme, celá komunita. Neopájali sme sa krátkodobými výsledkami.“

 

Z povedaného sa dá vycítiť, že on vlastne sa ani nikdy v živote na politika nehral a nehrá. Nech bol  v akejkoľvek funkcii dbal  na to, aby podľa možností rozriešil čo najlepšie každodenné problémy. Malý hokejový príbeh s konečným krásnym dielom – Zimným štadiónom Ladislav Trojáka - je toho dôkazom.

 

Patrí sa však v tejto súvislosti položiť verejne ešte jednu otázku. Čo by bolo, ak by Košice nemali v tomto prípade JUDr. Zdenka Trebuľu a ľudí, ktorí košickému hokeju pomáhali podľa svojich schopností a možností roky, aby sa stal hokej tejto našej krásnej metropoly dôležitým ohnivkom reťazca svetovej hokejovej kvality?...

Na snímke zľava Ing. Rudolf Schuster, CSc., prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004, JUDr. Zdenko Trebuľa, bývalý predseda Košického samosprávneho kraja a primátor mesta Košíc. Nebohý Ing. Ján Trebuľa, podpredseda Krajského národného výboru v Košiciach a primátor mesta Košice a nebohý Mgr. Imrich Skalina, dlhoročný športový funkcionár a zakladateľ Maratónu mieru v Košiciach. Foto: archív Jozefa Kuchára

Na snímke zľava Ing. Rudolf Schuster, CSc., prezident Slovenskej republiky v rokoch 1999 – 2004, JUDr. Zdenko Trebuľa, bývalý predseda Košického samosprávneho kraja a primátor mesta Košíc. Nebohý Ing. Ján Trebuľa, podpredseda Krajského národného výboru v Košiciach a primátor mesta Košice a nebohý Mgr. Imrich Skalina, dlhoročný športový funkcionár a zakladateľ Maratónu mieru v Košiciach. Foto: archív Jozefa Kuchára