Žurnalistický a politický „durdom“ – Dušan Konček

Slovenskí „žurnaldristi“ sú doslova zúfalí. Takmer celý február bude väčšina Slovákov sledovať ZOH v Soči a tak ich arzenál na jedného prezidentského kandidáta sa minie účinkom. Rovnako sa minie účinkom aj snaha ostatných kandidátov „všetci proti jednému“. Ale veľkolepá prezentácia Ruska neleží v žalúdku iba našim „žurnaldristom“ ale takmer väčšine tzv. nezávislých a demokratických. A tak sa samozrejme snažia slovenskí urobiť čosi aspoň dovtedy. A hneď vytiahli „spiacu Alenku z ríše divov“, teda odkopnutú vlastnými I. Radičovú o ktorej sme si všetci mysleli, že prednáša niekde na Oxforde a ona si lieči svoje jazvy doma. A samozrejme okrem znechutenia z éry jej predsedovania vo vláde nesklamala – Fica by nevolila pre jeho arogantnú politiku. Ako keby niekoho zaujímalo, čo si myslí táto pani profesorka. Jej vyjadrenia totiž nemali odozvu ani v Nižnej Maríkovej a ani v Kokšov-Bakši. Ale treba povedať, že výhrady mala ku všetkým kandidátom, ako keby povedala, ja nie som šovinistka, iba všetkých nenávidím. Ešte zvestovala Slovákom, aby si naliali čistého vína, lebo za 23 rokov sme sa z menej rozvinutej krajiny stali najviac rozvinutou. Tak veru, pred 23 rokmi sme liezli po stromoch a nebodaj jedli korienky. A dokonca tvrdí, že až november 1989 z nás urobil ľudské bytosti. Tým naša sociologička chcela povedať, že sme sa rozvinuli za vlád M. Dzurindu a jej vlády a predtým sme neboli ľudské bytosti ale možno nejaké iné bytosti, len ich nešpecifikovala. Rozhovor, ktorý sa objavil v médiách urobil prezidentskému kandidátovi R. Ficovi medvediu službu, trápenie sa I. Radičovej nad sebou samou ukázalo, že kto nevie vládnuť nad sebou, nemôže vládnuť nad inými. To sa ukázalo za jej vládnutia a aj v tomto rozhovore, ktorý aj keď mala snahu diskreditovať kandidáta na prezidenta R. Fica, bol vlastne v jeho prospech. Všetci čo ho čítali pochopili, že slabosť a neschopnosť nie je na strane premiéra. Keby I. Radičová radšej mlčala, mohla sa stáť filozofom.

A keďže majú „žurnaldristi“ nielen málo času ale aj málo munície, tak sa uchyľujú k takým témam, akože sme v prezidentskom paláci ešte nemali nekomunistu, len samých komunistov. A z toho chcú vydolovať medzi kandidátmi takého čo ním nebol. M. Kňažko napríklad povedal, že ho lanárili 70 rokoch, ale odmietol. Detičky z radov „žurnaldristov“ píšu o tom, čo nepoznajú a ani neprežili, a to čo vyprodukujú je skôr stav hlúposti. M. Kňažka by v tom čase nebola za komunistu prijala žiadna stranícka organizácia a také navrhnutie možno skôr pokladať za recesiu. Pán Osuský tiež mal ponuku, odmietnutie okorenil aj vtipom, lepšie to vyznie. Tu treba povedať tiež, že existuje len jeden percentná pravdepodobnosť prijatia za komunistu pána Osuského už kvôli priezvisku. Pán Hrušovský to vraj radikálne odmietol. Tak to však nebolo určite, lebo po skončení štúdia pracoval v podniku, kde sa na funkcii podnikového právnika vyžadovalo členstvo v strane ale o tomto období je v jeho životopise „čierna diera“. Pán Kiska má zaujímavý životopis, ten po roku 1989 zrazu prišiel skadiaľsi ako anjel a začal podnikať. Čo teda robil do štyridsiatky sa nedozvieme, to je utajené. Pán Procházka podľa žurnaldristov v strane nebol ako aj kandidátka Mezenská. Z jednoduchého dôvodu, keď sa mladý Prochádzka hral v piesku asi ho ťažko mohli osloviť a kandidátka Mezenská asi len prichádzala na svet. Lenže tieto „žurnadristické gebelsovštiny“ sa vtĺkajú do hláv čitateľov, ktorí nemajú času ani rozmýšľať a zoberú to ako bernú mincu. Mal som suseda na dedine, ktorý sa stal akademikom, veľkým teoretikom marxizmu. V mladosti bol nadšeným pomocníkom pána farára, hral na organe, spieval v kostole, dobre poznal Bibliu, pred pár rokmi zomrel. Ale nikto sa nad tým nevzrušoval, hoci občas sme v krčme zaironizovali. Kresťanské učenie bolo náramne blízke a aj je komunistickým ideám, ale nie tým, ktoré sa aplikovali v časoch takého či makového socializmu. Treba sa pozrieť na dnešné Rusko, kde dochádza k návratu k tradičným a teda aj kresťanským hodnotám symbióze s pravoslávnou cirkvou. Oproti tomu v Európe dochádza k dechristinalizácii, kostoly sú poloprázdne ale aj na Slovensku, kde za reálneho socializmu chodilo do kostola viac ľudí ako dnes, k odsudzovaniu tradičných a teda aj kresťanských hodnôt, rozbíjaniu rodiny a k vytváraniu akejsi mnohopohlavnej spoločnosti. Na margo týchto tendencií by sa dalo povedať, že kandidát Čarnogurský, ktorý by v prezidentskom paláci tiež rád videl už konečne nekomunistu /teda seba/ je aj chytrý. Dokonca vystúpil z KDH, ktoré založil, lebo čo ak dôjde k tomu, že predstavitelia neoliberalizmu /čítaj neoboľševizmu/, ktorí neuznávajú dnes ani národ ani vlasť a ani rodinu, teda kresťanské hodnoty, začnú pokladať jeho členstvo v KDH za nebezpečný čin, ohrozujúci vládu neoliberalizmu. A začnú zasa kolovať v inej podobe „lustračné dlhopisy“. Kedy dostaneme konečne rozum a nebudeme všetkých členov komunistickej strany pokladať za gangstrov, teroristov a hlupákov. Nikdy som nebol členom žiadnej strany, ale žil som v reálnom socializme a viem, že tam boli aj gangstri, aj hlupáci, ale väčšina bola „odkojená“ aj kresťanskými a slovenskými hodnotami a tí tento Rubikon neprekročili. Ale stačí sa pozrieť dnes okolo seba koľko gangstrov a aj hlupákov sa grupuje z radov vyhlasovaných demokratov, ktorí kričia o slobode a demokracii a sami po týchto hodnotách šliapu. A keby len to. Okrem vlastného a často trestného obohacovania sa ostatným vysmievajú do očí. Toto sú teda tie „bytosti“ pani I. Radičovej.