Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Žurnalistická nekrofóbia – Rudolf Slezák

Tesne pred obedom 7. januára 2015, nič nenasvedčovalo tomu, že v budove, v ktorej mal svoje kancelárie satirický časopis Charli Hebdo, sa stane niečo mimoriadne. Vládla tam pokojná pracovná atmosféra ako v každý iný deň a väčšina zamestnancov sa už chystala na obedňajšiu prestávku. Nikoho ani vo sne nenapadlo, že v tejto chvíli, dvaja zamaskovaní muži za dverami odisťujú svoje automatické pušky a pripravujú sa vtrhnúť na ich pracovisko. Už iba sekundy , delili dvanásť ľudí od okamžiku, keď budú musieť navždy opustiť pozemský svet. Potom bolo počuť už iba streľbu a bolestné stony zranených ľudí. Dvaja fanatickí blázni vzali spravodlivosť do vlastných rúk a potrestali tých, čo urazili ich vieru a proroka. Čo nasledovalo , všetci dobre vieme. Celý svet dal jasne najavo, čo si myslí o tomto zločine, ktorý mal zastrašiť každého, kto bude podobným spôsobom, ako to urobili tvorcovia časopisu Charli Hebdo, urážať a zosmiešňovať náboženstvo,  ktoré ešte i dnes pomáha mnohým ľuďom prežívať a znášať mizériu ich každodenného života. Bez ohľadu na to, že títo ľudia si nikdy nepripustia ani len myšlienku o tom, že podobné "umenie" by tu mohlo byť aj preto, aby im otváralo oči, aby začali pozerať na svet aj z iného uhla pohľadu. Každému, kto si robí posmešky z ich viery, vtedy Islamský odkázal - keď nechceš never, nikto ťa k tomu nenúti, no nemusíš a nesmieš sa rúhať.

 

Mám rád francúzsku kultúru, jej históriu a  literatúru...všetko toto svedčí o vyspelosti a duchu tohoto národa. Necítim však obdiv k takým karikatúram, ktoré urážajú a zosmiešňujú niekoho za jeho náboženské presvedčenie a vyhlasujú pri tom, že majú právo na slobodu slova a prejavu.. Asi som nedozrel k takému stupňu umeleckého vkusu, keď mi karikatúry z januára 2015, aké zverejnil vtedy satirický časopis Charli Hebdo, nevyvolal úsmev na tvári. Rovnako, ako mi ho nevyvolali iní karikaturisti, ktorí v tom čase staručkého pápeža Benedikta XVI navliekali do pamperisiek, iného ozdobili kondómom na hlave alebo nás ohurovali kresbami, ako sa z Matky Božej ,kolenačky driape na svet malý Ježiško. Ak to pre niekoho znamená umelecký zážitok prosím, ja takúto tvorbu však považujem za vrchol nevkusu a jej autorov za ľudí, ktorí sa snažia aj nevkusom a za každú cenu, na seba upozorniť.. Vždy sa síce  nájdu  vyznávači  podobného "umenia", ktorým trafia na notu, ale to sú tiež ľudia ich  krvnej skupiny. Takí, čo slintali pri pohľade na vyzlečenú Tolikonnovú z Pusy Riot, keď si to rozdávala so svojim partnerom pred verejnosťou, v deviatom mesiaci tehotenstva. V mojom tele taká krv, vďaka Bohu neprúdi a necítim obdiv ani k polonahým Ukrajinkám, ak motorovou pílou zrezávajú pravoslávny kríž. Len si spomeňme, koľko aj našich celebrit vtedy obhajovalo ich "tvorbu" a talent. Kam sa podel, keď sa tak rýchlo vyparil? S takýmto umením je to ako s revolúciami: ak nemôžeš šíriť nevkus, posmešky a urážky, niet slobody slova a prejavu, ak  netečie krv, veľa krvi - nie je to tá správna revolúcia.

Charli Hebdo, vychádza vo Francúzsku aj naďalej, len sa o ňom na chvíľu prestalo písať. Bolo potrebné preto zasa niečo urobiť, aby vzbudil pozornosť. Stalo sa tak pred pár dňami, keď sa nad Sinajom zrútilo Ruské dopravné lietadlo a zahynulo pri tom 224 pasažierov. Ako inak, pohotovo na túto tragédiu zareagoval aj spomínaný satirický týždenník. Samozrejme, že svojim vlastným spôsobom. Ešte neboli identifikované tela mužov, žien a detí, vracajúcich sa z dovolenky v Egypte a už to boli na stránkach tohoto časopisu karikatúry robiace si z tejto tragédie posmešky. V tom zmysle, že ozbrojený Islamista nestačí uhýbať pred troskami padajúceho lietadla a telami pasažierov. Aj takto vraj rieši Rusko bombardovanie Islamského Kalifátu. V januári tohoto roku, časopis pobláznil aj hlavy niektorých Slovákov a okamžite sa rozpredalo sto jeho výtlačkov, v ktorých bol spotvorený prorok Mohamed. Každý ho chcel mať, aj keď sa predával o sto percent drahšie ako vo Francúzsku. Vyprchala však už sláva tvorcov podobnej satiry a nepočul som, že by sa znova stálo v rade pred novinovými stánkami, kvôli výtlačkom Charli Hebdo. Asi preto, že takáto Rusofóbia, už skutočne nikoho neoslovuje. Nech mi je odpustené, ale v tomto prípade mi to  zaváňa akousi -žurnalistickou nekrofóbiou. Pokiaľ viem, je to síce odporný a chorobný stav mysli, keď živý tvor požiera mŕtvolu iného tvora, no rovnako odporné je aj to, keď človek pri pohľade na smrť, nepociťuje v sebe aj prirodzenú bázeň a úctu. O to horšie je však, ak sa začne dokonca i priživovať na nešťastí iných ľudí, aj keď je to pod práporom - Slobody slova a prejavu.