Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

Športoví velikáni: Vidu, alebo vodnopólový fanatik?... – Jozef Mazár

V jednom sa Ladislav Vidumanský, narodený 7. júla 1961 v Košiciach, nelíšil od svojich rovesníkov. Od tých, ktorí upísali svoje životy športu, vodnému pólu zvlášť. Väčšina z nich, totiž  priznala, že ich túžbou bolo hrať vodné pólo aspoň raz za slávnu ČH Košice, ak už nie za reprezentáciu. Pre niektorých z nich zostalo iba pri túžbe. Hlavne vtedy, keď sa naučili trošku plávať. Ladislavovi Vidumanskému sa podarilo oboje. Z Č Košice sa stal 9 krát majstrom Československa. Okrem toho vyhral aj Európsky pohár majstrov. Škoda, že nie s Košicami.

 

„S vodným pólom som začínal v Košiciach. Nemal som viac než 12-13 rokov. Dovtedy sme hrávali s kamarátmi na sídlisku Terasa, presnejšie na dvore Michalovskej ulice, v zime hokej a v lete sme obdivovali na Solovjevovej, kde hralo VSS, futbalistov. Hej, aj ja som sa hral v detstve na Holečka, ktorý bol v tom čase v Košiciach úžasne populárny. Otec možno ešte viac túžil, aby som sa stal hokejovým brankárom, ako ja sám. Ale len dovtedy, pokiaľ sa nevrátil z Kuby, ktorá dnes ponúka miliónom turistov, turistický raj na zemi, košický vodnopólový mág, Bartolomej Ščavnický. Ten ma objavil a motivoval pre vodné pólo“ zaspomínal v kaviarni Glória, hotely, kde sme si s pánom Vidumanským dali stretnutie. Dnešný reprezentačný tréner Kuvajtu vo vodnom póle, v štáte  Arabského polostrova v juhozápadnej Ázii, štáte, ktorý sa rozkladá  na severozápadnom brehu Perzského zálivu a susedí so Saudskou Arábiou na juhu a na severe s Irakom, o svojom pôsobisku vraví: „Iný kraj, iný mrav, iný život. Človek si na všetko zvykne. Pravda, ak chce. Chcel som hrať vrcholové vodné pólo, preto som sa snažil v tréningu robiť všetko čo mi v doraste naordinoval  vtedajší úžasný tréner  dorastencov Košíc, Miki Sedlák. Tvrdý, nekompromisný, veľmi húževnatý, ale svojský chlap. Pamätám si mnohé jeho výroky tak, ako by ich prezentoval na našom tréningu aj v tej chvíli: „Kôň sprostý, a rýchlo pridaj 50 klikov“... Každú našu tréningovú neposlušnosť trestal. To sme ho vtedy vnímali takto. Dnes tvrdím, že to bolo to skutočné tréningové, kvalitné dobro. A vy iste viete tiež, že pravé dobro nie je iba cnosťou a radosťou, ale aj zbraňou v boji so sebou samým a potom aj súperom. Nech už bude akokoľvek silný. Ani modlitba zo zvyku nie je úprimná“, vtipne dodal a ani neviem, ako sme zrazu boli rozhovorom pri vodnom póle, ktoré hrali a pre ČH Košice získavali tituly majstrov Československej republiky ako na bežiacom páse.  Peter Šalát, Pali Tkáč, Tomáš Tomík, Štefan Dabrovský, Roman Bačík, Joži Solana, Ďuri Kula i  jeho 192 cm „ maličkosť“ o hmotnosti 104 kg, Ladislav Vidumanský. Bolo to v období, keď tento kolektív trénoval Ladislav Bottlik.

 

On, Vidu, ako ho spoluhráči i najbližší prezývajú do dnes, k tomu hráčskemu zoskupeniu povedal: „Dosahovali sme vzhľadom na našu, československú vodnopólovú základňu, v tom čase viac ako slušné európske výsledky, hlavne hrali sme atraktívne vodné pólo. Vy sa ma pýtate na Ladislava Bottlika? Bol to vynikajúci vodný pólista a vynikajúci tréner. Aj dnes mu rozumiem keď mi povie, že si v slovenských podmienkach nemá s kým podebatovať o vodnom póle na odbornej úrovni. Hovorí pravdu. Škoda, že si mnohí, ktorí dnes robia pri slovenskom vodnom póle neuvedomujú, že vlastná duša ako taká je svojím vlastným sudcom i útulkom. Neurážajme svoju poznávajúcu dušu – toho najvyššieho vnútorného sudcu, na úkor slovenskej vodnopólovej nekvality. Nebuďme k sebe neúprimní, veď väčšina z nás dobre pozná, že mnohí ľudia trpia názormi, ktoré majú o veciach a nie vecami samými. Tým vôbec nechcem povedať, že vždy som s postojmi a názormi Ladislava Bottlika bezhlavo súhlasil. Vážil a vážim si ho však pre jeho odbornosť, výsledky ktoré dosiahol či už ako hráč, alebo tréner, ale vážim si ho aj pre jeho otvorenosť a úžasné chcenie ešte aj dnes pomôcť slovenskému vodnému pólu. Vravím to, zároveń, ako jeho bývalý zverenec, neskôr asistent trénera pri reprezentácii či reprezentačný tréner.“

 

Keď si zapisujem tieto slová Ladislava Vidumanského, ešte viac si uvedomujem ich dôležitosť. Povedal ich človek, ktorý  hral vrcholové vodné pólo v špičkových kluboch Európy vyše 15 rokov. „Celých 10 rokov som bol hráčom ČH Košice. Už som spomenul niektoré známe mená, mohol by som pridať i ďalšie. Napríklad Jaška. Ten prišiel do Košíc z Brna a hral za ČH počas vojenskej základnej služby. Ale mohol by som spomínať aj zvučné mená súperov. Hlavne z tých mužstiev, ktoré tvorili absolútnu európsku klubovú špičku. Jedným z nich bola AVK Mladosť Záhreb. Keď som odišiel do Juhoslávie v 1988 roku z Košíc, domnieval som sa, že ma aj takí veľkí súperi, akým bola AVK Mladosť Záhreb, poznajú. Netvrdím, že som bol nenahraditeľný, ale na poste centra sa mi darilo. A zrazu sa fanúšikovia  veľkoklubu Záhreb pýtajú: „ Čo, ten Čech, nás ide učiť hrať hokej? Vtedy som nezávidel Ladislavovi Bottlikovi, on sa pričinil, že som tam prišiel, mierou vrchovatou.

V ČH Košice som sa hlavne od mojich špičkových predchodcov, od skutočných osobností života a vodného póla naučil, že život je rad po sebe nasledujúcich lekcií, ktoré človek musí prežiť, aby ich pochopil. Zišlo sa mi to nielen vtedy, keď sme so Záhrebom vyhrali Európsky pohár majstrov, ale aj v 1991 roku, keď v Juhoslávii začínala vojna. V stredu sme hrali priateľský zápas doma s Jadranom Split, v sobotu sme mali ísť do Splitu na odvetu. Boli sme v hotelovej izbe. Spolu s Romanom Poáčikom, ktorý prišiel do Záhrebu sotva pred dvoma dňami. Práve jemu som povedal ,že mám taký “ciťák”, do Splitu nepocestujeme. Každý večer pribúdali pred hotelom Modrá Laguna, v ktorom sme bývali, vrecia s pieskom. A, veru, ráno sme na recepcii našli odkaz, od nášho funkcionára, pána Markoviča: “Spokojne spite, do Splitu necestujeme!”Potom nám  Duško Antonovič v priestoroch bazéna povedal: Môžete ísť domov. Pred hotelom i  cestou domov sme boli často kontrolovaní, Juhosláviu čakali vojnové útrapy. Na poslednú chvíľu mi umožnili zo Záhrebu štartovať za maďarský Eger. Roman dostal ponuku do Talianska.”

 

Ladislav Vidumanský sa na  vlastnej koži presvedčil i o tom, že život nie je o čakaní, kým prejde búrka. Je o tom, naučiť sa tancovať aj v daždi. Keby nerozdúchali v Juhoslávii vojnové šialenstvo, možno do dnešných dní by zostal verný tomuto klubu.  “ V Záhrebe som hral s veľkými osobnosťami svetového vodného póla. Olympijskí víťazi, brankár Popovič, Bukič či Igor Milanovič   predovšetkým svojou hrou a životnými postojmi ma nechtiac upozornili: Mal si šťastie, že si sa dostal do rúk veľkej trénerskej osobnosti. Mohol si nasávať od Ladislava Bottlika, trénera, ktorý aj v našom klube Mladosť Záhreb, odviedol veľa kvalitnej roboty. Vodnopólová Mladosť Záhreb pre mňa zostala futbalovým Realom Madrid.“ Vidu si vie pamätať na kamarátov. Zaloví v minulosti a vysvetľuje: „Tešilo ma, že sa na nás v Košiciach chodili pozerať aj futbalisti. Johan Strauzs, Janči Kozák, ale aj hokejisti. Najviac Vinco, Imro a Jožko Lukáčovci, hádzanár Jaro Papiernik. Skrátka, boli sme a ,verím, aj zostali, veľkou športovou rodinou.“  To, že spomenutí dosiahli na športovom poli veľké úspechy, je len dôkazom pre všetkých, že ostatní ich môžu dosiahnuť tiež.

 

Poznajúc aspoň vo veľkých obrysoch vodnopólový životopis človeka, ktorý ako hráč reprezentoval tiež chorvátsku Opatiju a v závere hráčskej kariéry ako hrajúci tréner košickú vodnopólovú Sláviu si dovolím doplniť, že život je krátky na to, aby sme robili niečo, čo nechceme. Preto robme to čo nás baví a čo je naším snom, ale hlavne to čomu dobre rozumieme a v čom sme odborníkmi! Ladislava Vidumanského o tom presvedčila tiež náročná trénerská dráha. Keď v sezóne 1997/1998 trénoval Sláviu UK Bratislava, stal sa s ňou majstrom SR, ale pri mužstve ŠKP Košice, praktickom nástupcovi slávnej ČH Košice v rokoch 1998/2002 si potvrdil, že úprimnosť je hlavne zo strany hráčov, ale aj funkcionárov  pre každého trénera veľmi cenný dar. Sotva ho možno očakávať  od sebeckých ľudí. Treba mať  stále na pamäti, že každý naozajstný úspech závisí hlavne od jedinca samotného. Jeho pôsobenie na trénerskom poste v maďarskom Egri (v rokoch 2002 – 2004) mu potvrdilo, že dobre urobil, keď hneď v začiatkoch svojho trénerského pôsobenia nechal svoju detskú vodnopólovú predstavivosť  v zabudnutí, lebo aj vodnopólový svet nie je o snívaní, ale o realite. Preto  mohol vo funkcii reprezentačného trénera maďarského Szentesu v rokoch 2004 – 2005 povedať sám sebe: „Nech stratégia trénera a klubu vyzerá akokoľvek lákavo, občas sa treba pozrieť aj na výsledky. Keď som sa v 2005 roku stal manažérom Slovenskej reprezentácie, zdalo sa mi, že sa veci k lepšiemu obrátia. Na OH v Sydney sme síce skončili na 12. mieste, ale domnievam sa dodnes, že vtedy malo naše reprezentačné mužstvo na ešte lepšie umiestnenie. V rozpätí rokov 2005 až 2007 som však zistil, že slovenské vodné pólo má až priveľa tzv. odborníkov. Vo funkcii manažéra som sa neohrial dlho, dnes už nemám záujem podieľať sa v Slovenskej republike na rozmachu športu, ktorému chýba kvalitná oponentúra, v ktorom len pre mizivé percento reprezentantov platí, že reprezentovať je cťou a len tvrdá každodenná práca na každom úseku vodného póla mu môže prinavrátiť pre Slovenskú republiku stratené pozície. Mám teraz na mysli obdobie, kedy sme dokázali víťaziť aj nad chýrnym Vasasom Budapešť či Dubrovníkom. Vodnopólové mocnosti to neradi registrovali. To však  vtedy nepracovalo na „rozmachu“ vodného póla v Slovenskej republike toľko rozprávkarov ako dnes.“

 

Keď sa ho pýtam, ako sa pozerá na zisk bronzovej medaily s Kuvajtom na Arabských hrách v roku 2008 a na Ázijskom pohári II. miesto, iba sa usmeje, aby skonštatoval: „Už som povedal, je to iná krajina, iná kategória života, tréningu, všetkého čo je tam s vodným pólom spojené. Doterajšia práca pri vodnom póle ma však ubezpečila a naučila, že za všetkým kvalitným je skrytá múdra koncepcia, vytrvalosť a húževnatosť skĺbená, ako som už povedal skôr, s vysokou odbornosťou. Taký prístup ku každej práci, nielen vo vodnom póle, zosilní charakter a znásobí chcenie byť vlastníkom trvalých hodnôt. Pre šport i život.“

Darmo, raz už je tak, hodnoty sú magnetické. Hodnoty priťahujú.

                                                                                  

Jozef Mazár, z pripravovanej knihy: Košice – mekka vodného póla