ŠPORT: Z notesa športového reportéra

Spomienka na Gaba Zelenaya (26. novembra 1922 – 6. augusta 2003), legendu slovenskej žurnalistiky, jeho reportážou z cyklistických pretekov Praha-Berlín-Varšava

 

 

 

Ťažko si cyklistickému „skalnému“ predstaviť máj bez emócií pretekov na cestách medzi Prahou, Berlínom a Varšavou. Viac ako dve desaťročia už súťažia európski cyklisti v daždi, páľave, proti vetrom, v zime aj v prachu o žltý trikot najlepšieho jednotlivca i o modré košieľky, ktoré oblieka najúspešnejšie družstvo.

 

Máj opäť prišiel a Preteky mieru, ako ich kedysi pomenoval Poliak Roman Szydlowski, vtedy športový redaktor Glosu ludu vo Varšave – sú predo dvermi.

Opäť sa stretneme, známi z etáp, súťaží, majstrovstiev. Bude nás okolo 500 chlapov, ktorých spája spoločná láska k tomuto chlapskému športu. Viac ako štrnásť dní budeme denne spať vždy v inej posteli, každý deň jesť v inej reštaurácii a hltať kilogramy prachu šestiny Európy.

Pomaly štvrťstoročie takto trávime máj. A v neskorých večeroch, keď povinnosti na dajakú hodinu máme za sebou sa začína spomínať...

 

X          X          X

 

Honzu Blechu, mladého redaktora Rudého práva som stretol koncom apríla 1948 v Prahe na strahovskom štadióne.

„... zle bude Gabo. Nevieme si pomôcť ... nemôžeme zohnať mäso. Aj masť chýba...“

Tak bolo v tých časoch, že Honzo Blecha bol prvý u nás, ktorý s nadšením prijal návrh uskutočniť medzi hlavnými mestami Poľska a Československa viacetapový cyklistický pretek. A nielen to, bol zodpovedný za celý prvý ročník na našom území. Úloha, ktorú si dnes neviem predstaviť, aby si dakto dobrovoľne zobral na plecia.

Lenže – vtedy sa akosi každý dokázal byť o nemožné.

Kadečo sa podarilo zaobstarať, no s mäsom jednoducho v tom roku, kedy závodné jedálne kŕmili ľudí dnes už ťažkodefinovateľnými jedlami bola patália – neriešiteľná. Ani samotné ministerstvo zásobovania, či ako sa vtedy tento úrad volal, nebol v stave pomôcť. Lebo pomôcť nemal z čoho. Dal síce k dispozícii „duplované“ stravné lístky pre každého cyklistu, no do potrebných 6000 kalórií, ktoré cyklista potrebuje, to bola iba kvapka.

Darmo Honzo navrhoval – hádam Slovensku sa podarí čosi zaobstarať. Ani u nás nebola situácia lepšia. Naviac, keď som zháňal pre etapový výbor v Žiline, kde končila jedna jediná etapa čokoládou, ktorú jednoducho vyžadovali Francúzi (ostatné sa podarilo vďaka mnohým zohnať) úradník na vtedajšom Povereníctve zásobovania mi povedal: „... tak už dosť, pán redaktor. Ja tiež jazdím na bicykli a čokoládu nejem... Už ste dostali vecí až až... nedáme ani deko... ani deko... ničoho...“

„Nemal som si to vraj zobrať na krk... cyklistika nie je futbal,“ vzdychal Honzo.

„Ale no... vysvetlíš – povieš. Je po vojne a niet všetkého ako by malo byť.“

„Byť! Ale oni budú hladní!“

Meditovali sme dlho do noci.

A tu sa stalo čosi, ako vo filme.

Otvorili sa dvere a pomenší zavalitý chlap po poľsky sa pýtal na „pána redaktora Blechu“.

Mnoho sme z jeho poľštiny nerozumeli, ale to, že priatelia vo Varšave sa dozvedeli o našich ťažkostiach a že pred redakciou stojí nákladné auto až po brehy naložené slaninou a soleným mäsom sme rozumeli.

A tak pretekári predsa dostali na našom území plných 7000 kalórií. Ešte o tisícku viac, ako si priali.

Z poľských bravov.

 

X          X          X

 

Ostravský reportér Vítek Mokroš dostal chuť skúsiť život športového reportéra na ceste medzi Prahou a Varšavou. Nesmierne milý  a žoviálny chlapec, šikovný reportér, patril k spoločníkom, ktorého na nerváku, akým je etapová cyklistika rád človek prijme.

Išli sme ako dvojica už po prvý raz v rozhlasovom aute aj keď prakticky sme robili pre rozhlas iba spravodajstvo posielané telefonicky a iba čosi - dve či tri reportáže. Ono totiž linky medzi niektorými mestami Poľska a Prahou boli iba obyčajné drôty poľného telefónu neschopného vysielania.

Prvým etapovým mestom na území Poľska boli Katovice. Privítali nás ešte ulicami v ruinách ale aj reštauráciami, ktoré svojim jedálnym lístkom nám pripomínali lukulské hody.

V tom čase sa každý účastník, okrem pretekárov, stravoval kde chcel a ako chcel.

Na štadióne ma čakala vtedy snúbenica, dnes manželka, tiež športová novinárka aj s plánom ako strávime spoločne večer.

Pod bodom číslo jedna bola – večera.

Vítek nemal v ten večer volať redakciu, iba ja. A tak aby nečakal na ulici posadili sme ho do reštaurácie a odišli na poštu.

Netrvalo dlho a hladní sme sa vrátili.

Pohľad na Vítka bol naozaj nie každodenný.

Sedel za stolom, ktorý bol jednoducho obložený studenými aj teplými mäsami, i pikantnými špecialitami, šľahanou smotanou, slovom – jedlami, o ktorých sa u nás už roky iba snívalo.

A Vítek jedol a jedol.

Čo povedať. Za dve večere, parádne som zaplatil 120 zlotých. Vítek sám za seba – 750 zlotých.

V noci som musel volať záchranku a nechať odviesť temer umierajúceho Vítka do nemocnice.

Až do Varšavy jedol už len kašičku na mlieku.

Dodnes vravieva – na vlastnej koži som skúsil Tantalové muky.

 

X          X          X

 

Vyhrať etapu, to je veľká vec. Na taký husársky kúsok treba mať odvahu, šťastie, vytrvalosť a najmä nesmiernu vôľu a veľké športové majstrovstvo. Vlasto Ružička má takýchto víťazstiev na Pretekoch mieru – dvanásť!!

Niekto ho nazýval – živé striebro, iný – diabol. Pre mňa bol Vlasto nesmierny bojovník, športový majster a talent, aký sa rodí raz za sto rokov.

Mali sme za sebou už dobré dve tretiny etapy z Tábora do Brna. Vlasto začal naháňať tých, čo utiekli hlavnému pelotónu. Kopce malému cyklistovi sedeli. Prilepený na sedlo, ako mačka sa dokázal vyškriabať na každý vrchol. Brno sa blížilo a Vlasto šliapal, až sa z pedálov kúrilo. Na kopec sa dostal tak, že dovidel na tých, čo boli vpredu.

S deväťdesiatkou na tachometri sme naháňali Vlasta z kopca. Letel pred nami, vybral jednu zákrutu, i druhú a z tretej vyletel... Oblúkom ako raketa letel do poľa. Iba sa obtrel o strom, ktorý rástol v poli akosi mimo plán.

Zapichol sa do zeme a ostal ležať.

Vyskočili sme z auta.

Mŕtvy?

Každý iný by bol. Ale Vlasto.. otriasol sa a – „kde mám kolo??“

Ležalo v jarku.

Vybehol na cestu a dáva sa krútiť pedále smerom odkiaľ prišiel.

„Vlasto, nie tam... opačne...!“

„Viem, kam mám ísť!“

Mali sme robotu presvedčiť Ružičku - vlastne celkom bez seba – aby sa vydal smerom k cieľu.

Napriek otrasu, znížil náskok vedúcej skupiny na minimum.

Večer mu vravím – „Už som ťa videl na strome, zázrak, že si nenarazil...“

Roztiahol Vlasto ústa od ucha k uchu a vraví – „Nač mám uší?... (Vlasto ich má totiž tak trochu väčšie, ako malé)... letím... a vidím strom. Povídám si – Vlastiku, glysáda! Levé ucho sklopím a frng pri strome...“

Každý smrteľník po takomto páde by si odležal aspoň niekoľko týždňov v nemocnici. A Vlasto? Došiel až do cieľa vo Varšave. Síce polepený, pofačovaný, samá modrina, ale došiel. Lebo tak nepísané zákony kážu cyklistom...

X          X          X

Povinnosť k dresu, reprezentácii, ku kamarátom, to sú črty, ktoré má v krvi väčšina cyklistov.

Pred rokmi Honzo Veselý, najväčšia postava čs. cyklistiky mal výborných súperov, medzi ktorými vynikali maličkí Francúzi Garnier a Herbulot. Tandem, ktorý dokázal využiť každú najmenšiu chybičku súpera.

Veselý mal ťažkú pozíciu. Aby nebol sám, pre každú etapu určil „otec Perič“ - vtedy tréner našich cyklistov - jedného borca z tímu, ktorého úlohou bolo pomáhať Veselému v súboji s protivníkmi a nielen podať mu vlastný bicykel, keď by Veselý dostal defekt, ale poruchu opraviť, bicykel priviezť Veselému a dať mu ho k dispozícii. Na programe bola etapa do Pardubíc. Čosi 40 kilometrov pred cieľom vpredu šľapala skupinka, v ktorej boli Francúzi i Veselý a navyše tretí Francúz Bathie a Veselého pomocník. Prevaha ako sa patrí. Náskok vyše štyroch minút bol sľubný.

Čo čert nechcel, pred Pardubicami opravovali cestu. Po krajoch boli nasypané hŕby ostrých kameňov – štetu. Pätica vedúcich pretekárov pendlovala zo strany na stranu. A Honzov tieň bol stále v strehu, aby pomohol zachytiť prípadný nástup Francúzov, či podať bicykel. Prachu bolo viac ako treba a tak rozhodcovia pustili za pretekármi iba dva mechanické vozy. My sme mohli ísť v našom rozhlasovom iba v úctivej vzdialenosti za nimi. Keď nastal čas ponáhľať sa na štadión, prvým vozidlom, ktoré takéto povolenie od hlavného rozhodcu dostalo, bolo naše auto, auto rozhlasu.

Po niekoľkých minútach jazdy sme zazreli na kraji vozovky hrozný obraz. V jarku ležal cyklista celý zaliaty krvou. Nad ním kľačal otec Perič so spätými rukami.

Zastavili sme – vyskočili z auta.

Otec, ktorému tiekli slzy ako hrachy vzlykal „Zobuď sa chlapče... ak umrieš, zabijem sa...“

Cyklistom, ktorý vyletel zo sedla a padol hlavou rovno na hŕbu ostrých kameňov bol syn trénera – Milan.

Pohol hlavou, pohol rukou a potom šepkal: „Musím jet, Honza potřebuje kolo... dejte mi kolo... Honza potřebuje...“

Sanitka odviezla Milana do nemocnice.

Preňho sa druhý ročník Pretekov mieru skončil prvou etapou. Veselý vyhral nielen v Pardubiciach, ale aj celú súťaž.

A pre mňa ostal Milan Perič jedným z cyklistov Pretekov mieru na ktorého nikdy nezabudnem.

                                                                                  Gabo Zelenay (z archívu Jozefa Kuchára)

 

Práve dnes, 26. 11. 2014 si pripomíname 92 nedožité narodeniny jedinečného muža, vynikajúceho reportéra, publicistu, spisovateľa, glosátora a organizátora mnohých športových a kultúrnych podujatí.