ŠPORT: V posádke vlajkovej lode slovenského športu tradične boli a sú východniari – Vladimír Mezencev

ČÍSLA Z KTORÝCH SA TOČÍ HLAVA

 

Všetci autori kníh so športovou tématikou, predovšetkým športovej literatúry faktu o takom uvedení svojho diela do života môžu iba snívať. Knihu košického rodáka Jozefa Mazára Svedectvo veliteľa posýpali symbolickými „zlaťákmi“ traja olympijskí víťazi, ktorí dohromady majú päť zlatých medailí: vodní slalomári Elena Kaliská a Michal Martikán po dve a futbalista František Kunzo jednu. Okrem nich ďalšími „krstnými otcami“ boli súčasný prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel a jeho čestný prezident František Chmelár. Táto kniha cez osobu bývalého čs. reprezentanta v atletike a dlhoročného veliteľa Dukly B.Bystrica plk.Ivana Čierneho, teraz predsedu Združenie olympijských klubov Slovenska, približuje celú polstoročnú slávu tohto armádneho strediska vrcholového športu, resp. vojenského športového centra. I.Čierny zo všetkých doterajších trinástich šéfov tejto vlajkovej lode slovenského športu stál pri jej kormidle najdlhšie – takmer 12 rokov /1990-2001/. Po ňom sa doteraz v tejto funkcii vystriedalo ďalších sedem veliteľov.

 

Prezentácia knihy v závere minulého týždňa bola akýmsi zahrievacím kolom vyvrcholenia osláv 50.výročia zrodu predchodcu súčasného Vojenského športového centra /VŠC/ Dukla B.Bystrica – útvaru vojenského strediska vrcholového športu. Nečudo, že na takejto významnej udalosti nechýbali najvýznamnejšie osobnosti našich ozbrojených síl na čele s ministrom obrany a náčelníkom generálneho štábu ASR. Oslavy to boli skutočne „v zelenom“. Všetci museli v stoji vypočuť rozkaz ministra o udelení vojenských vyznamenaní tým zaslúžilým, už posediačky sa do ich uší tlačili čísla, z ktorých sa točila hlava, pričom pre krátkosť času či dlhý zoznam sa nespomenulo ani jedno meno svetového šampióna. Pritom počas polstoročia ich športovci Dukly B.Bystrica získali 81 v seniorských a 33 v juniorských MS! Z majstrovstiev starého kontinentu priviezli pod Urpín 102 zlatých medailí a okrem toho 54 juniorských titulov majstrov Európy. To už neuvádzame víťazstvá a medailové umiestnenia na Svetových a Európskych pohároch, Svetových vojenských hrách, Letných a Zimných spartakiádach spriatelených armád, či Majstrovstvách spriatelených armád. Samozrejme, z pohľadu bilancovania sú najdôležitejšie olympijské medaily. Športovci Dukly B.Bystrica ich priniesli 22, z toho sedem zlatých.

 

BEZ VÝCHODNIAROV TO NEŠLO

Do tej zlatej sedmičky patrí aj futbalista František Kunzo, rodák zo Spišského Hrušova. Síce nie zlaté, ale až dve bronzové medaily si doslova vystrieľal Jozef Gonci, ktorý svetlo sveta uzrel v Košiciach. Prvú z nich si priniesol z OH 1996 v Atlante a tá zároveň predstavovala prvý olympijský kov pre samostatnú Slovenskú republiku!

 

V priebehu 50 rokov sa v Dukle B.Bystrica a jej „filiálke“ v Trenčíne venovali viac ako 50 druhom športu. Dokonca aj spoločenskému tancu, šachu, pretláčaniu rukou, jazdectvu... Ale darmo, najväčšiu pozornosť ako všade u nás sústreďoval na seba futbal. Ani sa nechce veriť, že za polstoročie sa v Dukle B.Bystrica vystriedalo vyše 700 /!/ hráčov, medzi nimi boli aj mnohí z východného Slovenska. Bez nich sa futbal pod Urpínom jednoducho nemohol zaobísť. Ich zoznam by zabral skutočne veľký priestor, ale spomeňme aspoň niektorých: Štefan Jutka, Stanislav Seman, Andrej Daňko, Jaroslav Pollák, Ján Pivarník, Mikuláš Komanický, Jozef Bubenko, Jaroslav Boroš, František Hoholko, Peter Fecko, Pavol Vytykač, Gejza Farkaš, Pavol Diňa, Miroslav Labun, Stanislav Strapek, Ivan Čabala, Bohumil Andrejko, Ladislav Vankovič, Ľudovít Žitnár, Jirko Repík, Vladimír Sivý, Miroslav Sovič... Celé desaťročia pôsobí v banskobystrickej Dukle tréner Peter Benedik, ktorý do srdca Slovenska prišiel z Košíc, určitý čas Duklu viedol dnes už nebohý Igor Novák, navždy zapísaný do najsvetlejších kapitol prešovského futbalu.

 

Zastavme sa pri jednom z tejto plejády hráčskych osobností, už spomínanom Františkovi Kunzovi. „Na vojenčinu do Dukly som narukoval v roku 1973, mal som si tu pri futbale odkrútiť dva roky, nakoniec z toho bolo celé desaťročie. Bolo to najlepšie a najkrajšie obdobie mojej kariéry, odtiaľ som sa dostal na moskovskú olympiádu v roku 1980 a z nej som vrátil už so zlatou medailou. V Banskej Bystrici sa futbalovú abecedu učili všetci moji traja synovia, samozrejme, ako to už vo futbale chodí, každý z nich potom išiel svojou cestou. Najďalej to dotiahol najstarší, ktorý zdedil meno po mne, na toho si ešte veľmi dlho budú pamätať predovšetkým fanúšikovia v Maďarsku...“, spomína F.Kunzo, ktorý v roku 1983 prišiel do Košíc a obliekol dres Lokomotívy. Nesťažoval si, ale to už nebola tá Lokomotíva ako z konca 70-tych rokov kedy dvakrát vyhrala Československý pohár. Naďalej však podával spoľahlivé výkony v obrane, patril medzi jednoznačné opory mužstva, ale duchom bol občas preč. Pretože na spadnutie bol ešte pred jeho príchodom do Košíc prestup do Sparty Praha a keď sa už neuskutočnil iba preto, lebo kluby sa nevedeli dohodnúť na cene, mal predsa len zostať v B.Bystrici.

 

DUKLA NIELEN FUTBALOVÁ

Východoslovenský región má početné zastúpenie aj medzi medailistami v iných druhoch športu. Igor Kováč, rodák z Krompách, obsadil na MS v roku 2009 v Aténach 3.miesto v behu na 110 m prek., rovnaké umiestnenie na halových ME 2011 v Paríži dosiahla rodáčka z Gemera, odchovankyňa košickej atletickej školy Dana Velďáková v trojskoku, Košičan Igor Vlasatý v roku 1999 vyhral jedny preteky seriálu ME v autokrose a v roku 2000 bol v absolútnom poradí druhý. Jozef Gonci okrem dvoch bronzových olympijských medailí sa v roku 1998 stal majstrom sveta, dvakrát bol vicemajstrom a raz skončil tretí. Okrem toho tento košický rodák je štvornásobným európskym šampiónom, na ME si vystrieľal k tomu osem strieborných a deväť bronzových medailí.

 

Už spomenieme len trio rodených Košičanov, vodného slalomára Martina Halčina a dvoch kulturistov – Jaroslava Horvátha a Igora Kočiša. Halčin sa v roku 2013 stal juniorským majstrom sveta v K1, v tejto vekovej kategórii bol v hliadkach 3xK1 dvakrát druhý a rovnako si striebornú medailu „vylovil“ z divokej vody v tejto disciplíne aj medzi seniormi – na MS 2015 v Londýne. Niekoľkokrát stál na stupni víťazov aj v seriáloch Svetového pohára. Dvojica kulturistov dohromady získala šesť titulov majstrov sveta, Horváth dva, Kočiš štyri, k týmto štyrom zlatým pridal ďalšie dve z európskych šampionátov, okrem toho si z MS spolu priniesli ďalších päť kovov. Horváth sa stal na Slovensku prvým profesionálnym kulturistom a ihneď sa zaradil medzi svetovú elitu.

 

BUDÚCNOSŤ ŠPORTU V ZELENOM

Pre mnohých armáda a vrcholový šport je stále akási nepochopiteľná symbióza. Je to vraj niečo umelé, platíme to my všetci, tie finančné prostriedky, ktoré dostáva Armádne športové centrum Dukla B. Bystrica by mohli dostávať súkromné kluby a investovať ich predovšetkým do prípravy detí a mládeže. A takéto názory stále prežívajú. Dnes sa však už do žiadnej z Dukiel vôbec nerukuje, každý športovec sa stáva jej členom z vlastného rozhodnutia. Musíme si však uvedomiť, že do roku 1967, kedy prišlo u nás k určitému politickému otepleniu, prevažná väčšina našich najlepších športovcov strávila čas vojenskej služby na západ od rieky Moravy. Až pred polstoročím dostali príležitosť pôsobiť vo vojenskom vrcholovom športe doma na Slovensku, ale okrem toho do B. Bystrice a Trenčína prichádzali „odkrútiť“ si vojenčinu aj poprední českí športovci. Spomeňme za všetkých iba jedného z nich – jedného z najúspešnejších v celých dejinách českého športu – Jana Železného. Tento atlét, trojnásobný olympijský víťaz /1993,1996 a 2000/ v hode oštepom s rovnakým počtom titulov majstra sveta /1993, 1995,2001/ začal svoju neobyčajne úspešnú vrcholovú kariéru práve v banskobystrickej Dukle. Ešte ako jej príslušník na OH 1988 v Soule získal striebornú medailu.

 

Či sa to niekomu páči, alebo nie VŠC Dukla B.Bystrica je tu a ešte zrejme dlho bude. Určite niekde v Stropkove, Michalovciach, Bardejove, Trebišove či inom východoslovenskom meste nebudú radi, keď tam objavený a pestovaný talent odíde za lepšími podmienkami do srdca Slovenska, ale s tým sa nakoniec všetci zainteresovaní zmieria. Možno budú dokonca radi. Predsa nie náhodou najviac medailí z vrcholových svetových a európskych podujatí si prinášajú členovia tohto vojenského športového centra. Okrem toho aj životný príbeh olympijského víťaza F.Kunza dokazuje, že aj na roky, strávené v zelenom v Dukle B.Bystrica, sa dá spomínať ako na najkrajšie športové obdobie života.

 

 

Keby armády celého sveta medzi sebou bojovali iba na atletických dráhach, futbalových ihriskách, na zápasníckych žinenkách, pod basketbalovými košmi, v boxerských ringoch... Pokiaľ by ich vojaci predsa len chceli strieľať, tak by boli pre nich pripravené športové strelnice s terčmi i asfaltovými holubmi. Nuž, zatiaľ je to všetko iba sen najoptimistickejších pacifistov sveta. Čím viac bude na našej planéte vojakov – vrcholových športovcov, tým menej ľudí bude zomierať v nezmyselných vojnových konfliktoch. Veď si len predstavme, že vojaci na všetkých rovnobežkách a poludníkoch sa prezlečú z uniforiem a maskáčov do teplákov a rozbehnú sa všetkými smermi do telocviční a na športoviská. Zatiaľ fantázia najväčších rozmerov. My buďme radi, že máme svoje Dukly...