Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

ŠPORT: Spoluzakladateľka slovenského olympijského hnutia Mária Mračnová – Faithová už medzi sedemdesiatničkami – Vladimír Mezencev

REKORDÉRKA, MAJSTERKA, MEDAILISTKA, ALE AJ SMOLIARKA...

Už na základnej škole v rodných Košiciach pútala pozornosť aj starších spolužiakov svojou postavou – ako sa zvykne hovoriť – sama ruka, sama noha. Nečudo, že ju učitelia telesnej výchovy zaraďovali do všetkých školských dievčenských výberov. Musela nielen skákať, ale aj behať, okrem toho hrať volejbal aj basketbal... Škola mala ideálnu polohu i vybavenie. Okrem vlastnej modernej telocvične s korkovou palubovkou ju iba plot delil od vtedy najlepšieho štadióna s atletickou dráhou v meste, ktorý patril Jednote Košice. Učebná hodina telesnej výchovy tak bola nie vždy na školskom dvore, alebo v telocvični, ale často na štadióne, na ktorom sa dalo všetko: behať, skákať, vrhať... Zaujímavé, že pred šesťdesiatimi rokmi nikomu nevadilo, že žiaci zo susednej školy v rámci telocviku využívajú štadión na ktorom sa vtedy hrávali najvýznamnejšie futbalové stretnutia v Košiciach.

 

Na veľké prekvapenie vtedy Máriu Faithovú zaujal predovšetkým basketbal. Mala ho radšej než klavír, na ktorom hrať musela skôr z donútenia rodičov, predovšetkým matky, ktorá z nej túžila mať muzikantku. Nakoniec nebolo nič ani z jedného. Nestala sa basketbalistkou, ale ani hudobníčkou. Vďaka svojmu prvému trénerovi a zároveň učiteľovi telesnej výchovy na vtedajšej dvanásťročenke  Jánovi Stopkovi sa vážne začala venovať atletike, konkrétne skoku do výšky. Aj k nemu však viedla dlhá cesta, radšej mala skok do diaľky, skúšala aj behy na rôzne vzdialenosti, ale dokonca i vrhy. Vďaka J.Stopkovi získala všestranné základy, tak nevyhnutné pre prijatie na Fakultu telesnej výchovy a športu UK, vybrala si kombináciu  telesná výchova a biológia. Písal sa rok 1964, opúšťala rodné Košice, v ktorých na tréning prišla z domu peši za sedem minút, do školy za dvadsať. To si vtedy ešte neuvedomovala, že do Košíc už bude chodievať iba na návštevy najbližších, že ďalšie etapy života budú súvisieť už iba s Bratislavou. K Dunaju neprišla s prázdnymi rukami – „pribalila“ si aj čerstvý slovenský seniorsky rekord 163 cm. Za dva roky sa zlepšila o 21 centimetrov a to mala pred sebou ešte prakticky celú svoju úspešnú kariéru. Veď stála iba na jej začiatku...  Aj v Bratislave mala šťastie na kvalitného trénera. Stal sa nim docent Jaroslav Šimonek a vďaka nemu výkonnostne rástla. Samozrejme, skokanský talent sa u nej prejavil v tínedžerskom veku, teda ešte doma v Košiciach, ale až v Bratislave sa z nej v krátkom čase stala uznávaná skokanka svetového mena. Ale nepredbiehajme... Čo to bolo vtedy jej 165 cm v porovnaní so svetovým rekordom Rumunky Jolandy Balasovej, neskôr veľmi dobrej priateľky Faithovej? Nič! Aj tí, ktorí jej tak veľmi žičili neverili, že raz, niekedy v budúcnosti dokáže skočiť tých 191 cm...

 

UŽ PREKONALA SAMU SEBA

V roku 1966, teda druhý rok jej pobytu v Bratislave už nikto nepochyboval, že z východu prišla budúca hviezda. Ako prvá vo vtedajšom Československu preskočila samu seba – 172 cm. Predtým však ešte stihla tiež ako prvá od Ašu po Čiernu nad Tisou prekonať hranicu 170 cm a to bol oficiálne Faithovej prvý čs. rekord. Atletickí štatisti mali vtedy čo robiť. Do augustových majstrovstiev republiky v Třinci najlepší čs. výkon všetkých čias už predstavoval Faithovej 174 centimetrov. Diváci na štadióne /bolo ich vtedy viac, než v súčasnosti na prvoligovom futbalovom stretnutí/ si svojim kričaním vynútili nový republikový rekord – 177 cm. Bol to vtedy tretí najlepší európsky výkon v dejinách európskej atletiky! Nasledovali jej prvé majstrovstvá Európy v neďalekej Budapešti. Tu sa presvedčila, že musí  rátať aj so sklamaniami a to bez ohľadu na to, či si ich spôsobila sama, alebo boli výsledkom súhrnu rôznych udalostí. Jednoducho, v hlavnom meste Maďarska skončila štvrtá, od vytúženej medaily ju delil iba horší počet pokusov. Keby zopakovala tých 177 cm z Třinca tak by sa stala európskou šampiónkou. Kde však platí „keby“? Bolo tu aj niekoľko vonkajších okolností ktorým sa pri väčších skúsenostiach z medzinárodných súťaží dalo vyhnúť. V každom prípade dala najavo, že v budúcnosti s ňou budú musieť všetky skokanky rátať.

 

K SPOKOJNOSTI ĎALEKO

Ďalšie dva roky pre ňu znamenali hlavne štúdium a desiatky účastí na pretekoch, predovšetkým víťazných. Ako reprezentantka ČSSR už nebola odkázaná na pomoc rodičov, nakoniec po príchode do Bratislavy prvý rok aj hladovala, len aby domov do Košíc nemusela písať, že jej chýbajú peniaze. Tieto časy už, našťastie, boli preč. Výkony sa stabilne držali na solídnej úrovni, ale šnúra prekonávania rekordov sa akosi pretrhla. Za dva roky sa zlepšila len o centimeter, teda čs. rekord posunula na 178 cm.

 

Dôležitejšie však bolo to, že ju nominovali na olympiádu do Mexika.  Ešte pred odletom na OH prišla o svoj čs. rekord, teda pri prekonávaní výšky 180 cm ju predbehli dve súperky z Čiech výkonmi 182cm, ale to, že medzi trinástkou atlétov v čs. olympijskej výprave boli až tri skokanky do výšky, bol skutočný unikát. Nakoniec im patrili tri miesta v prvej šestke, vrátane olympijského zlata /Milena Rezková – 182 cm/. Mária Faithová skočila o štyri menej, rovnako ako štvrtá Jaroslava Valentová, ale až na tretí pokus. Toto 6.miesto zároveň znamenalo doteraz najlepšie umiestnenie slovenskej atlétky na olympiádach.

 

V apríli 1969 sa Mária  Faithová vydala. Priezvisko vymenila za Mračnová, ale pre široké okolie zostala predovšetkým ako FAJA. Prezývka jej „prischla“ už ako šesťročnej v 1.ročníku základnej školy a vraj už prvý deň vyučovania, kedy sa spolužiakovi jej priezvisko Faithová zdalo ťažké na vyslovovanie – tak sa z nej jednoducho stala Faja.

 

Manžela Jozefa si starostlivo vybrala. Bol to atlét, bežec, ktorý do Bratislavy prišiel s tým istým cieľom ako ona – získať vysokoškolské vzdelanie. Stal sa uznávaným dentálnym chirurgom, ale zároveň sa venoval aj športovej medicíne. Sú spolu už štyridsiaty ôsmy rok, vychovali dvoje detí a Faja sa neraz mohla presvedčiť, že v pre ňu kritických chvíľach a situáciách sa mohla naňho plne spoľahnúť. Vedel ju pochopiť a spolu nachádzali to najlepšie rozhodnutie. V športe ale i mimo neho.

 

Rok 1969 jej priniesol veľa radosti, ale i smútku. Svadba v rodných Košiciach patrila medzi tie šťastné udalosti, i keď Mária Mračnová dodnes s úsmevom spomína, že návrat vlakom do Bratislavy už s manželom Jozefom bola vlastne ich svadobná cesta. Teda žiadne medové týždne, ale príprava na skúšky na fakulte, intenzívne tréningy a množstvo vydarených pretekov. V Sofii vytvorila nový slovenský rekord výkonom 179 cm, potom skokom vysokým 182 cm vyrovnala  československý a to všetko na prvý pokus. Nasledoval míting v Aténach a asi 30 000 /!/ divákov sledovalo vytvorenie nového čs. rekordu – Faja na prvý pokus zdolala 183. Dôležitejšie však bolo, že vyhrala nominačnú súťaž na interkontinentálny súboj Európa – Amerika v západonemeckom Stuttgarte. Najmä Košičania boli nadšení, veď v tíme starého kontinentu budú mať dvojnásobné zastúpenie svojich rodákov – Máriu Mračnovú a Jozefa Plachého! Ale ani u kráľovny športu sa nerozhoduje len na dráhe, či v skokanských a vrhačských sektoroch, ale aj v kuloároch. Pri káve či obedoch a večerách v diskrétnom prostredí luxusných reštaurácií. Stretnutie Európa – Amerika organizovali Nemci a tí kvôli väčšiemu záujmu zo strany sponzorov, médií i divákov potrebovali mať vo výbere nášho kontinentu čo najviac svojich. Bez ohľadu na to, z ktorej časti rozdeleného Nemecka. Faji sa ušlo iba miesto náhradníčky, prevzala si oficiálny výstroj... Tričko a tepláky sú dnes súčasťou expozície Slovenského olympijského a športového múzea v Bratislave, ktorému venovala aj množstvo medailí, diplomov, plakiet a časti oficiálnych oblečení z olympijských hier. Prečo sa ale toľko venujeme tomu roku 1969? Lebo v ňom bol ďalší dôvod k slzám. V tomto prípade slzám radosti. Konečne si vyskákala veľkú medailu – bronzovú na európskom šampionáte v Aténach. Štyri najúspešnejšie skokanky zdolali rovnakú výšku 183 cm. O konečnom poradí rozhodli počty pokusov, teda veľmi vyrovnaná súťaž!

 

STAGNÁCIA, VZLET, SLZY...

Začiatok 70-tych rokov priniesol v živote Faji veľa zmien. Ukončenie vysokoškolského štúdia, narodenie syna Petra, ale zároveň myšlienky na návrat do skokanského sektoru... Nečudo, že v roku 1971 jej najlepší výkon predstavoval iba 175 cm. Lenže nasledujúci už skočila 183, vyrovnala svoj osobný rekord spred pôrodu. Tým dala všetkým najavo, že stále patrí minimálne do československej špičky, ktorá však v tom čase predstavovala aj európsku elitu. Bol to olympijský rok a nemožno sa čudovať, že Mária Mračnová netúžila po ničom inom, ako sa dostať do nominácie na Hry v Mníchove. Dôkazom toho bolo tých 183 cm a splnenie nominačného limitu. Okrem nej ho však splnili ďalšie tri a to dokonca na prvý pokus. Faja až na tretí... Takže z cesty do bavorskej metropoly nakoniec nebolo nič. Začal pre ňu nový stereotyp: ráno odchod do práce na katedru telesnej výchovy Chemicko-technologickej fakulty SVŠT, potom tréning a venovanie sa synčekovi. Našli sa takí, najmä v Prahe, ktorí pri vyslovení jej mena iba mávli rukou: „Čo už, je neperspektívna. Na prekvapenie síce pred rokom splnila olympijský limit, ale o rok neskôr sa už ani raz nedostala nad 180 centimetrov...“.

 

To ale nepoznali Faju! Na nevydarený rok 1973 sa snažila rýchlo zabudnúť, skôr myslela na rok 1976 a s ním spojenú olympiádu v Montreale. Stagnáciu však mohla prekonať iba určitými zmenami. Začala od trénera. Jaroslava Šimonka nahradil Viliam Lendel. Prejavilo sa to na jej výkonoch. Po rokoch sa skoky nad 180 cm stali u nej opäť samozrejmosťou. Dvakrát za sezónu vytvorila nové osobné rekordy – 184 a 187 cm. V jej prípade nominácia na rímske ME bola preto samozrejmosťou. Žiaľ, skákala na nich v nie práve najlepšom zdravotnom stave. Preto „iba“ 183 cm a 8.miesto...

 

Na otázku novinárov – či už s atletikou končí – si zvykla. Veď ju pravidelne dostávala už od jej prvej olympiády v Mexiku v roku 1968 a teraz sa už blížila tá v Montreale, mala tridsiatku na krku a kompletnú rodinu. Samozrejme, táto otázka jej na nálade nepridávala. V máji v olympijskom roku 1976 však v Prahe vytvorila nový slovenský rekord výkonom 188 cm, o týždeň neskôr v Bukurešti zdolala už dokonca 190 cm! To bola najlepšia odpoveď tým, ktorí by ju už najradšej videli na súťažiach veteránov.  Podobne ako pred ôsmimi rokmi na olympijské hry leteli až tri výškarky. Z pôvodnej trojice však teraz zostala iba Faja. Ako to už u nás vtedy bývalo, bez svojho trénera. Spoliehala sa  na dobrého známeho Pavla Gleska, toho však vedenie výpravy poslalo predčasne domov. Jeho zverenkyne Jozefína Čerchlanová /800 m/ a Eva Šuranová /skok do diaľky/ skončili už v kvalifikáciách a to bol dostatočný dôvod na to, aby odletel späť do vlasti. V Montreale mala síce manžela, ale ten bol na olympiáde ako turista, z hľadiska jej mohol iba fandiť. Spočiatku všetko nasvedčovalo tomu, že to bude strieborná medaila. Podľa toho, ako spoľahlivo zdolávala jednu  výšku za druhou sa zdalo, že tak si poradí aj s laťkou na 191 cm. Málokedy sa na takýchto významných pretekoch cítila v takej pohode, plná optimizmu. Pri prvom pokuse už diváci tlieskali, laťka však nakoniec spadla. Opakovalo sa to ešte dvakrát... Nakoniec z toho všetkého bolo množstvo sĺz a preklínaná tzv. zemiaková medaila. Čo by vtedy niektorá z TOP 10 skokaniek sveta dala za toto umiestnenie. Pre Faju však znamenala smútok a intenzívny plač. Ackermannovej /NDR/ zlatý skok predstavoval 193 cm, Mračnovej by na medailu možno stačilo tých – pre ňu tak nešťastných – 191 centimetrov. Toľko totiž skočila druhá Sara Simeoniová z Talianska a tretia Bulharka Jordanka Blagoevová. Čo už... Dnes, teda s poriadnym odstupom času si dokonca myslí, že keby zdolala tých 191 cm, tak potom skočí aj 193. Tam to nebolo o forme a kvalitách. Tie v Montreale mala aspoň toľko ako zlatá Nemka. V rozhodujúcich chvíľach však chýbal tréner, ktorý by jej poradil, či má rozbeh skrátiť, alebo predĺžiť. To už nespomína ďalší, veľmi objektívny problém. Pre žalúdočné ťažkosti tri dni pred finále žila v olympijskej dedine iba na čaji a niekoľkých plátkoch šunky...  Nuž, nakoniec jej znovu chýbalo to povestné športové šťastie, ktoré ju obchádzalo na všetkých veľkých súťažiach.

 

Od Hier XXI. olympiády  v Montreale uplynie 40 rokov. Sedíme s Máriou Mračnovou – Faithovou a jej vnučkou Dominikou. Pri stole vládne dobrá atmosféra, hovoríme najmä o blížiacom sa životnom jubileu, o výstave v Košiciach, ktorá bude súčasťou jeho osláv, ale čo čert nechcel – spomenuli sme to nešťastné umiestnenie v Montreale. Faja okamžite zosmutnela, zamyslela sa a povedala: „To neprebolí nikdy! Samozrejme, spávam dobre, ale každá myšlienka na tú pre mňa nešťastnú súťaž ma naozaj zabolí. Veď na tú skutočnú medailu z kovu som predsa mala! Potvrdilo sa to aj o necelý mesiac v Třinci kde som skočila 192 centimetrov. Na olympiáde som bola v životnej forme...“ .

 

ODDIALENÁ ROZLÚČKA

Rok 1976 bol ideálny na oficiálne ukončenie skokanskej kariéry. Mala k tomu dosť dôvodov, ale predovšetkým vek a federálny rekord 192 cm. Prehovorili ju, aby rozlúčku odložila o dva roky neskôr. Praha totiž mala byť v roku 1978 dejiskom európskeho šampionátu. Tak dobre, povedala. Potom sa stalo, že na Liptove havarovalo auto, v ktorom sedela aj ona. Následky pre ňu? Otras mozgu, zranenie nohy... Ďalší dôvod k definitívnemu ukončeniu aktívnej činnosti. Ale, veď predsa sľúbila, že v Prahe bude reprezentovať. Kto však mohol rátať s tým, že v auguste 1978 bude na Strahove tak chladno, ako u nás býva v novembri. Lekári ju vystríhali, že skákanie v takýchto podmienkach môže pre ňu znamenať ďalšie zdravotné komplikácie. V chladnom, veternom počasí si musela na seba dávať veľký pozor, čo sa však prejavilo na výkone. Spomedzi čs. reprezentantiek bola síce najlepšia, ale celkovo až trinásta. Ten koniec, tá rozlúčka mohla byť predsa len v iných podmienkach.

 

Trénerkou sa nestala, i keď mnohí to považovali za jej prirodzený prechod do iného postavenia. Uvedomovala si však, že kvalitná trénerská práca predstavuje odriekanie na úkor rodiny, zamestnania, priateľov. To v nijakom prípade nechcela a jednoducho necítila sa na to, že by to zvládla k spokojnosti vlastnej i celého atletického prostredia. Začala byť skutočnou mamou, manželkou a učiteľkou, teda odbornou asistentkou. V roku 1980 porodila dcéru Zuzku. Darilo sa všetko, spočiatku sa zdalo že zo syna Petra vyrastie kvalitný hokejista, ale v doraste musel skončiť. Jednoducho – zdravotné problémy. Zuzka kráčala dlho v maminých šľapajach: najskôr sa venovala hre na klavír, potom basketbalu. Pri ňom aj zostala. Vyrástla v skutočnú elitnú profesionálku, ale zároveň i legionárku a reprezentantku SR. Škoda iba, že sa nikdy nerealizoval jej prestup do najlepšieho slovenského tímu Good Angels Košice, i keď sa o tom v kuloároch dlho a intenzívne hovorilo. Cesta pod koše nebola však taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Viedla cez tenis, gymnastiku, plávanie. Manžel Jozef mal viac času na vzdelávanie sa, zdokonaľovanie  v chirurgii a tak na zvyšovanie svojej lekárskej kvalifikácie. Nečudo, že stále patrí medzi najuznávanejších predstaviteľov športovej medicíny na Slovensku.

 

UZNÁVANÁ FUNKCIONÁRKA

Našťastie, v Bratislave sa našli ľudia, ktorí ju v polovici osemdesiatych rokov priviedli k funkcionárskej práci. Zaujalo ju najmä olympijské hnutie. Vtedajší jeho československí predstavitelia za ním videli iba dosiahnuté športové výsledky do 6.miesta, ktoré znamenali body do neoficiálneho hodnotenia krajín. U nás síce nakoniec založili Čs. klub olympionikov, ale išlo skutočne o akúsi elitnú organizáciu. Členom sa mohol stať len ten športovec, ktorý sa v individuálnych súťažiach na olympijských hrách umiestnil do 6.miesta a v kolektívnych športoch byť držiteľom niektorej z medailí! Veľmi prísne kritéria a ťažko povedať prečo. Či chceli vtedajší pracovníci Čs. olympijského výboru ušetriť na káve a obložených chlebíčkoch na stretnutiach členov Čs. klubu olympionikov, alebo dôvody boli v niečom inom, dnes je už ťažko povedať, prečo tak bolo.

 

Mária Mračnová patrila medzi pionierov zrodu samostatného olympijského hnutia na Slovensku. Ešte pred rozdelením spoločného štátu. V tomto prípade nešlo o jej predvídavosť, vtedy ešte neuvažovala, že vznikne samostatné Slovensko. Išlo jej predovšetkým o to, aby celý olympijský život sa nesústreďoval iba v Prahe a keďže Československo bolo federatívnou republikou, čo sa potom zakotvilo aj v jeho oficiálnom názve, aby sa na kompetenciách čs. olympijského hnutia podieľalo aj Slovensko. Teda aj vďaka nej vznikla v roku 1990  Olympijská spoločnosť Slovenska /OSS/ a na veľké prekvapenie vo voľbách predsedu získala najviac hlasov. To, že nešlo o nejakú formálnu organizáciu potvrdzuje aj fakt, že na celom Slovensku začali vznikať filiálky OSS, neskôr premenované na regionálne olympijské kluby. Najprv v Bratislave, potom v Prievidzi, v roku 1992 aj v Košiciach a ďalších slovenských mestách.

 

Ešte v decembri 1990 vznikol Slovenský olympijský výbor /označený za nelegálny/ a to premenovaním Olympijskej spoločnosti Slovenska. Pod tlakom /nielen/ pražských funkcionárov, ale aj popredných, predovšetkým bývalých českých športovcov, sa však musel vrátiť k pôvodnému názvu. Pritom nešlo o žiadny separatizmus „iba“ o snahu výraznejšie sa podieľať na federálnej olympijskej činnosti. Zhodou okolností presne o dva roky neskôr, v decembri 1992 sa zrodil už oficiálny Slovenský olympijský výbor /SOV/, pričom predsedníčkou jeho prípravného výboru sa stala Mária Mračnová. Mnohí ju už zákonite videli na čele už uznávaného SOV, ale Faja sa vzdala kandidatúry. Z veľmi jednoduchého dôvodu – o funkciu predsedu SOV sa uchádzal aj prof.Vladimír Černušák, prvý a posledný Slovák, ktorý bol členom MOV počas existencie Československa.

 

Zvolili ju však za podpredsedníčku SOV. O svojej práci na tejto „stoličke“ mala svoju vlastnú predstavu. Jednoducho rozvíjať olympijského ducha vo všetkých ľuďoch, nielen v samotných športovcoch. Išlo jej o prácu olympijských klubov, výtvarné, vedomostné a literárne súťaže, Beh olympijského dňa, Slovenskú olympijskú akadémiu, Klub fair-play, Deň športu na Slovensku, športové súťaže pre detí z materských škôl... Teda o aktivity, o ktoré médiá neprejavujú veľký záujem, sú náročné na organizáciu i čas, vyžadujú veľa dobrovoľníkov, ale niekto ich predsa robiť musí.

 

Na jednotku zvládala nielen všetky svoje povinnosti, ale aj to, čo si zaumienila navyše. Pod strechou SOV sa však stretla aj s tým, s čím nerátala. Napriek tomu, že o funkcionárskych „aktivitách“ v zákulisí vedela svoje, stretla sa s nimi v časoch svojej aktívnej športovej činnosti, nebolo ľahké to teraz prežívať na vlastnej koži, ale našťastie, všetko to zlé, čo sa udialo okolo nej, sa v jej prípade obrátilo v prospech toho, čo presadzovala, či už v personálnej alebo organizačnej práci.

 

Akoby nestačila jedna zodpovedná funkcia, v apríli 1998 ju zvolili za predsedníčku Slovenského atletického zväzu /SAZ/. Zdá sa, že ako prvú ženu v takejto funkcii na celom svete. Napriek tomu, že prívlastok tohto odvetvia – kráľovná športu – je ženského rodu. Pôvodne o takomto poste nikdy neuvažovala, ale hnutie chcelo zmenu. Dokonca ju radikálne požadovalo. Tak trochu sa uspokojila až po voľbách v ktorých dostala 69 hlasov, jej protikandidát a vtedy ešte aj predseda SAZ dostal iba 33. Štrnásť rokov pôsobila v tejto funkcii, pričom každé voľby presvedčivo vyhrávala. Kto sa len trochu vyzná v športe tak dobre vie, že riadiť atlétov je azda to najťažšie, čo môže byť. „Atléti sú individualisti“, poznamenala Faja pri našom stretnutí pred jej septembrovým životným jubileom a každý, čo len trochu zainteresovaný vie, čo sa za týmto stručným výrokom skrýva. Atletika na rozdiel od iných športov má množstvo disciplín, ktoré vzájomne vôbec nesúvisia. Preto v nej každý presadzuje svoju disciplínu, ktorú považuje za najdôležitejšiu, bez ohľadu na to, či je to šprintér, bežec na stredné trate, maratónec či chodec. To ešte nespomíname skokanov, diskárov, guliarov, kladivárov... Každý myslí predovšetkým na seba.  Nečudo, že raz jeden predseda na tie časy silného atletického oddielu pri TJ VSŽ Košice rád hovorieval: „Ako dobre, že som sa nikdy aktívne nevenoval atletike. Tak ma nikto nemôže podozrievať, že presadzujem svoju disciplínu. Berú ma ako neutrálneho. Pokiaľ sa však na zasadnutí výboru ozval napríklad bývalý diskár už všetci boli v strehu, čo bude navyše žiadať pre svojich...“.

 

Faja je so svojím 14-ročným /!/ pôsobením vo funkcii šéfky slovenského atletického hnutia spokojná. Podarilo sa jej dosiahnuť  rekonštrukciu niektorých štadiónov a predovšetkým vybudovanie umelých dráh. Bolo to nielen na bratislavskej Mladej garde, ktorá sa jej po príchode z Košíc do Bratislavy v roku 1964 stala atletickým domovom, ale i v Dubnici nad Váhom, Nových Zámkoch, Novom Meste nad Váhom, ale i na rodnom východe – v Prešove, Poprade, Bardejove, Košiciach.

 

Nebolo to ľahké  byť na čele slovenskej atletiky a zároveň podpredsedníčkou SOV. Tou bola takmer 17 rokov, ďalšie štyri pôsobila ako členka výkonného výboru SOV. Len pre zaujímavosť – s olympijským hnutím je ako funkcionárka spojená už takmer tri desaťročia /!/, konkrétne od roku 1987, kedy sa stala členkou výkonného výboru Čs. olympijského výboru a Čs. olympijskej akadémie.

 

Má množstvo športových titulov i vyznamenaní. Od zaslúžilej majsterky športu po prívlastok stabilná hviezda slovenskej olympijskej diplomacie.

 

EPILÓG

Ani ako 70-ročná sa nechystá odpočívať. S najväčšou pravdepodobnosťou ju nikto nikdy neuvidí sedieť cez deň v parku, pliesť tam šál a pritom kŕmiť holuby. To teda vôbec nie je pre ňu. Šéfuje Olympijskému klubu v Bratislave a v komisii Ženy a šport pri SOV sa angažuje v realizácii projektu Vykročte za zdravím, určeným pre päťdesiatničky a staršie. V priebehu piatich rokov sa do tejto akcie zapojilo 14 z 21 olympijských klubov. Slovenskému olympijskému a športovému múzeu v Bratislave venovala vyše sto rôznych exponátov, medzi nimi dresy, štartovné čísla, súčasť oficiálneho oblečenia čs. a slovenských olympionikov, medaily, odznaky a poháre z významných súťaží doma a v zahraničí, vstupenky z olympijských hier, diplomy, vlajočky... Pre zberateľov by to bol hotový poklad! Čo všetko by za tie, teraz už múzejné exponáty, dali. V každom prípade solídne finančné čiastky. Pre seba si nechala iba bronzovú medailu z ME 1969 v Aténach, Trofej predsedu MOV, Zlatý odznak SOV, olympijské mince, odznaky... Uvažuje o ich dražbe a získané finančné prostriedky by v takomto prípade venovala na rozvoj olympijského hnutia na Slovensku. Okrem toho sa snaží byť čo najviac s manželom MUDr.Jozefom Mračnom. Spočiatku zostával veľmi často v úlohe „slameného vdovca“, to vtedy, kedy Faja ešte aktívne pretekala. Po skončení aktívnej činnosti zas bola ona často doma sama, pretože manžel sa stal uznávaným športovým lekárom, veľmi veľa sa naučil pri legende slovenskej telovýchovnej medicíny MUDr. Alexandrovi Bínovskom st. a napríklad bol oddielovým lekárom futbalistov Interu Bratislava. Je tu ešte vnučka Dominika, babka Mária verí, že z nej vyrastie aspoň taká kvalitná basketbalistka ako z jej dcéry Zuzany. Nečudo preto, že sa tak trochu pletie do jej výchovy a najmä športového rastu... A čo rodné Košice? Stále ich navštevuje aspoň raz-dvakrát  ročne. Určite vždy prvú októbrovú nedeľu, kedy sa koná Medzinárodný maratón mieru. Tradične v rámci svojich možností /často aj nad ich rámec/ pomáhala jeho organizátorom... Rodným Košiciam už mesiac pred svojím jubileom venovala výstavu v priestoroch Technického múzea na Hlavnej ulici, ktorej súčasťou bola prezentácia knihy FAJA s podtitulkom Mária Mračnová – Faithová: Príbeh pionierky novoveku československej výšky a slovenského olympizmu, ktorej autorom je známy bratislavský športový novinár a publicista Marián Šimo. Výstava, doplnená exponátmi zo Slovenského olympijského a športového múzea v Bratislave, je venovaná životu tejto úspešnej športovkyne a telovýchovnej funkcionárky od jej narodenia až po sedemdesiatku.

 

PaeDr. Mária Mračnová – Faithová

Narodená 24. septembra 1946 v Košiciach. Absolventka Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Reprezentantka ČSSR v skoku do výšky v rokoch 1965-1978, účastníčka OH 1968 v Mexiku /6. miesto/ a OH 1976 v Montreale /4. miesto/. tretia na ME 1969 v Aténach. Päťnásobná majsterka ČSSR /štyrikrát vonku, raz v hale/, jedenásťnásobná  majsterka Slovenska /osemkrát vonku, trikrát v hale/. Počas aktívnej športovej činnosti vytvorila 7 nových čs. rekordov od 170 do 178 cm a trikrát ich vyrovnala /182, 183 a 192 cm/ a 18 slovenských rekordov.  Po príchode do Bratislavy v roku 1964 azda nikto z odborníkov neveril, že sa jej niekedy podarí skočiť toľko, koľko vtedy dokázala dvojnásobná olympijská víťazka /1960,1964/ Rumunka Jolanda Balasová – 190 cm. Mračnovej-Faithovej osobný rekord predstavuje 192 cm – je Bola členkou dvoch telovýchovných jednôt – Slávie VŠT Košice /1962-1964/ a Slávie SVŠT Bratislava /teraz STU/ od roku 1964 dodnes. Napriek tradične dôkladnej príprave a zodpovednému prístupu k pretekom medaily jej unikali práve na najvýznamnejších súťažiach, výnimkou boli iba ME 1969 v Aténach. Tri 4. miesta svedčia o tom, že v rozhodujúcich chvíľach jej chýbalo to povestné šťastie /Svetová univerziáda 1965 v Budapešti, ME 1966 v Budapešti, OH 1976 v Montreale/. Spolu štartovala na dvoch olympijských hrách, štyroch otvorených európskych šampionátoch, na dvoch halových ME, raz na Európskych halových hrách a Svetovej univerziáde.

 

Organizátorská práca a športová diplomacia: vedúca výpravy ČSFR na I. Európskych letných olympijských dňoch mládeže, Brusel 1991, vedúca slovenskej olympijskej výpravy na XXVI. Hrách olympiády 1996 v Atlante, prvých letných OH v ére samostatnej Slovenskej republiky, predsedníčka Organizačného výboru IV. Európskych zimných olympijských dní mládeže 1999 v Poprade – Tatrách.