ŠPORT: Slovenský šport stratil postavenie a stagnuje – Jozef Kuchár

Priaznivci telesnej výchovy na Slovensku si po roku 1993 mnoho úspechov, radosti a potešenia na rôznych domácich športoviskách neužili. Šport sa dostal do zložitej situácie. Rôzne organizačné zmeny dlhodobo prebiehajúce v celom telovýchovnom hnutí, privatizácia športových objektov, ich znivočenie, likvidácia športových stredísk mládeže a športových tried spôsobili pokles úrovne výkonnostného a vrcholového športu. Celkom zákonite sa znížil záujem obyvateľstva o rôzne dlhodobé súťaže a podujatia. Ešte aj dnes mnohé telocvične, ihriská aj moderné hľadiská zívajú prázdnotou. Na tomto zarmucujúcom stave má svoj podiel okrem štátu aj názorová roztrieštenosť a nízka odbornosť v radoch najvyšších telovýchovných orgánov.

 

Dlhoroční politici zanedbali starostlivosť o riešenie problémov, ku ktorým sami mierou vrchovatou prispeli. Ignorovali nutnosť propagácie a zlepšovania materiálnych i finančných podmienok pre športovanie širokých vrstiev obyvateľstva a tých športových odvetví, ktoré majú dlhoročnú tradíciu. Ich reprezentanti v minulosti patrili k európskej a svetovej špičke.

 

Ani Slovenský zväz telesnej kultúry a jednotlivé športové zväzy nezvládli v rámci rôznych, neraz celkom zbytočných zmien a reorganizácií úlohu riadiacich orgánov. Neboli silnými partnermi pre štátnu moc. Všetko sa nieslo v znamení rôznych sľubov, ale bez konkrétnych reálnych krokov. Takmer nikto z predstaviteľov jednotlivých vlád a parlamentov výraznejšie nepodporoval vtedy platný zákon o tom, že štát má pripravovať a sledovať vytváranie patričných podmienok pre rozvoj telesnej výchovy a športu. Spoločnosť sa dostala do situácie, že celkové zdravie obyvateľstva sa zhoršovalo a mládež strácala záujem nielen o pravidelné športovanie, ale aj o povinnú telesnú výchovu v školách.

Pretrvávajúce problémy vyvrcholili v roku 2002. Náš šport stratil svoje postavenie i popularitu doma aj vo svete. Možno aj preto vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda a jeho politickí partneri vo vládnom programe sľubovali všestrannú podporu športu. V tomto dokumente sme si mohli okrem iného prečítať priam úžasné nasledovné vety: „Vláda bude vytvárať systémové predpoklady na rozvoj športu vychádzajúc z prijatého národného programu športu. Vláda prijme opatrenia na podporu rozvoja telovýchovných športových aktivít občanov počnúc športom na školách, rekreačným športom a športom pre všetkých, ale aj výkonnostným a vrcholovým športom, končiac športovou reprezentáciou. Vláda bude podporovať šírenie vhodných foriem športovo-rekreačných a telovýchovných aktivít na školách v rámci mimoškolskej činnosti ako aj športových aktivít so zameraním na sociálno-zdravotný aspekt. Vláda bude podporovať zlepšovanie podmienok pre činnosť športovo talentovanej mládeže ako aj budovanie celého systému starostlivosti o talentovanú mládež. Vláda vytvorí podmienky pre prípravu a účasť Slovenskej republiky na významných medzinárodných podujatiach s cieľom prezentovať vyspelosť Slovenskej republiky aj po kultúrnej a celospoločenskej stránke, aby sa významní špičkoví reprezentanti stali vzorom pre mladú generáciu. Vláda bude podporovať organizovanie významných športových podujatí v Slovenskej republike.“

 

Táto znôška konštatovaní plná fráz o športe, jeho dôležitosti pre zdravie obyvateľstva mala zabezpečiť zlepšenie pomerov v našej telesnej výchove. Nestalo sa nič. Vtedajšia vládna koalícia nebola schopná ani ochotná venovať spomínanému bodu programového vyhlásenia patričnú pozornosť a tak celkom zákonite stanovené ciele a sľuby, ktoré dala voličom, nesplnila ani v minimálnej miere. Navyše ministerstvo financií SR pod „odborným“ vedením Ivana Mikloša nezmyselnou pokutou pripravilo Slovenský zväz telesnej kultúry takmer o celý majetok. Možno to bol zámer aby sa dostal do súkromných rúk. Problematika športu bola na vedľajšej koľaji.

 

Nové postupy a návrhy racionálnejších riešení predložila prvá vláda Roberta Fica a situácia sa začala meniť k lepšiemu. Pribudli nové športoviská a nenáročné futbalové aj hokejové ihriská. Lenže roky nivočenia športu a mizernej starostlivosti štátu sa len ťažko naprávajú. Hľadanie východísk pre vyššiu kvalitu si vyžiada ešte mnoho síl. Slovenský šport napriek niektorým úspechom v rámci Európy ešte stále nenapreduje a v niektorých odvetviach sa dostáva priam do kolapsu. Členská základňa sa nerozširuje, skôr rozpadá. Základné organizácie a mnohé kluby živoria a hodnotný majetok sa dávno stratil. Skutočné rozvojové programy napriek terajšiemu úsiliu vlády sú pomerne skromné. Kompetentní by si mali uvedomiť, že velikáni nášho športu síce vyrastali v skromných, ale v žičlivých podmienkach s výraznou podporou štátu. Možno aj preto dosiahli vynikajúce výsledky doma aj za hranicami našej vlasti. Stále sú príkladom pre ostatných. Ich názory, postoje a skúsenosti sú aj dnes aktuálne. Treba ich využiť.