ŠPORT: Posledný mohykán košického hokeja sa dožil 90 rokov – Vladimír Mezencev

Hokejku neskôr vymenil za mapu s buzolou

 

Ladislava Oľhavu pozná každý absolvent Vysokej školy technickej /teraz Technická univerzita/ v Košiciach v rokoch 1960-1995 a tých boli stovky a stovky. Okrem toho každý, kto v druhej polovici minulého storočia sledoval športové dianie v meste aspoň z novín. Spočiatku sa zdalo, že z neho bude vynikajúci basketbalista, veď v roku 1943 bol členom tímu, ktorý sa stal stredoškolským majstrom Maďarska. Náš južný sused vtedy okupoval nielen časť územia Slovenska, ale aj Rumunska, Juhoslávie a dnešnej Ukrajiny – a tak tento titul mal patričnú cenu. Po oslobodení rodných Košíc sa však stal hokejistom. Po skončení aktívnej činnosti vodákom a až potom nastal vrchol jeho celoživotnej športovej, organizátorskej a trénerskej kariéry – stal sa jedným z priekopníkov orientačného behu na Slovensku.

 

Košický hokej pred II. svetovou vojnou patril medzi najlepší medzi Tatrami a Dunajom, po maďarskej anexii južného Slovenska však výrazne upadol. Počas vojnových rokov sa mu venovali iba železničiari v KVSC a tak sa v roku 1945 začínalo prakticky od nuly. Hokeja sa ujal ŠK Jednota, ale mužstvo dospelých nebolo celé roky schopné postúpiť z krajských majstrovstiev do národnej ligy. Z Jednoty prešiel v roku 1949 do Tatranu, o tri roky neskôr do TJ Poštári a o ďalšie tri do Lokomotívy. Laco Oľhava takto bez vlastného pričinenia menil klubové farby i dresy a v tom železničiarskom ako 30-ročný aj s hokejom skončil. Zaujímavosťou vtedy bolo, že patróni košického hokeja sa menili, ale ihrisko zostávalo stále to isté – na tenisových dvorcoch v Mestskom parku.

 

Po hokeji sa čerstvý jubilant pustil do rozvoja kanoistiky a správne vystihol čas pokiaľ nevybudovali Ružínsku vodnú nádrž. Laco Oľhava zorganizoval branno-vodácky maratón na Hornáde Margecany – Košice dlhý 50 km. Tradíciu organizovania vodáckych maratónov potom prevzali bratia Karol a Pavol Vojtaníkovci a „ich“ maratón má dĺžku 32 km /Malá Lodina – Košice/. Laco Oľhava je jeho každoročným hosťom a nechýbal ani na nedávnom 47.ročníku.

 

Po basketbale, hokeji a kanoistike prišiel na rád štvrtý šport v jeho bohatom živote – orientačný beh. Venoval mu vyše polstoročie a stal sa jednou z najvýznamnejších osobností tohto rozšíreného a obľúbeného športového odvetvia minimálne na našom kontinente.

 

PRETEKÁR – PRIATEĽ – TRÉNER

Orientačný beh, než sa u nás osamostatnil, patril do organizovanej výkonnostnej turistiky. Oddelil sa od nej až v roku 1965, ale to už celý svet zachvátila módna vlna tohto športu. Možno ju prirovnať k tej, ktorá vyvolala taký záujem o cestné behy, predovšetkým polmaratón a maratón v 90-tych rokoch minulého storočia a trvá dodnes. Beh v lese s buzolou a mapkou v rukách sa stal veľmi obľúbeným a rozšíreným športom najmä v Škandinávii, ale dokonca aj na druhom konci sveta – v Hongkongu, Austrálii, na Novom Zélande.

 

V čase, kedy bol orientačný beh u nás uznaný ako samostatný šport, košickí vysokoškoláci z vtedajšej Slávie VŠT, a to predovšetkým vďaka Ladislavovi Oľhavovi, mali pred ostatnými už päťročný náskok. Nečudo, že nielen na Slovensku, ale aj v rámci celého Československa patrili dlhé roky medzi elitu. Tak napríklad Jozef Pollák prišiel študovať do Košíc z rodnej Oravy síce už s určitými skúsenosťami z orientačného behu, ale až pod vedením Laca Oľhavu sa stal nielen niekoľkonásobným majstrom ČSSR, ale aj uznávaným pretekárom na celom svete. Potvrdzuje to aj strieborná medaila zo svetového šampionátu v roku 1983 v Maďarsku, ktorú získal ako člen čs. štafety.

 

Oľhava vychoval celú generáciu orientatorov medzinárodnej triedy, napríklad Janu Galíkovú, víťazku pretekov Svetového pohára, či Helenu Athanasovú, Darinu Lukáčovú, Petra Ďurca, Jána Kuchtu, Helenu Belicovú, Mikuláša Novotu, Juraja Tótha /zároveň vynikajúceho lyžiara – bežca/, Marianu Kovaľovú a mnohých ďalších.

 

Za jeho úspechmi vo vyhľadávaní talentov a ich výchove nemožno nevidieť jeho vzťah k svojim zverencom. So všetkými udržiaval vzťahy na úrovni starší priateľ – priateľ, s takmer všetkými si tykal a všetko to bolo predovšetkým o rešpekte a vzájomnej dôvere. Pritom on bol odborný asistent na katedre telesnej výchovy, oni vo väčšine prípadov poslucháči. Samozrejme, niekde v kolektívnom športe a v profesionálnom tíme si takýto vzťah nemožno ani predstaviť, tam platí tvrdá hierarchia a tréner je jednoducho tréner, ktorý rozhoduje o všetkom a hráči ho musia počúvať, či sa im to chce, alebo nie. Laco Oľhava síce nikdy nebol profesionálnym športovcom, ale mal skúseností s trénermi v basketbale i hokeji, tam sa naučil, že spoliehať sa musí predovšetkým na svoje schopnosti a skúseností, ale o výsledku nakoniec rozhoduje tím.

 

Tieto poznatky dokonale využil v roku 1988, kedy na Silickej planine zorganizoval preteky Grand Prix Slovakia, ktoré boli súčasťou Svetového pohára. V amatérskych podmienkach s desiatkami vybraných dobrovoľníkov zorganizoval podujatie na ktorom štartovalo vyše 3200 pretekárov z 18 krajín! Vtedy o takomto počte účastníkov sa neopovážili snívať ani najväčší optimisti z radov usporiadateľov Medzinárodného maratónu mieru. Nuž, ako spomínal v minulých dňoch pri oslave svojho jubilea, také niečo by už nechcel zažiť. Stálo to veľmi veľa síl, času, ale najmä nadšenia a umenia. Samozrejme, o body do Svetového pohára vtedy zápolili len tí najlepší – 89 mužov a 73 žien zo štyroch kontinentov. Poniektorí mohli byť síce nespokojní so svojím umiestnením, ale rozhodne nie s organizáciou i samotným výberom miesta podujatia.

 

Tento skromný vysokoškolský pedagóg si pretekmi na Gemeri získal rešpekt pred najvýznamnejšími funkcionármi Svetovej federácie orientačného behu /IOF/. Jej vtedajší generálny sekretár Lennart Levin zo Švédska odvtedy pravidelne písal, pozýval na rôzne podujatia na svoje osobné náklady, alebo náklady IOF, ale predovšetkým vždy, aj po rokoch s vďakou spomínal na Silickú planinu a na preteky, ktoré zniesli najprísnejšie hodnotenia na úrovni piatich hotelových hviezdičiek. Práve preto Košice dostali bez dlhého uvažovania dôveru aj v roku 1988, kedy sa podujatie Svetového pohára uskutočnilo v okolí mesta. Štartovali tu orientační bežci od Austrálie cez Čínu až po Škandináviu. Opäť spokojní s vydareným podujatím.

 

V čase, keď sa orientačný beh dostal na územie ČSSR /1961/ mal Laco Oľhava už 35 rokov. Ako z predchádzajúcich riadkov vyplýva, začal sa venovať trénerstvu a funkcionárčeniu, ale stihol absolvovať aj niekoľko podujatí ako pretekár. V oddiele orientačného behu TJ Slávia VŠT Košice však bol jeho dušou – tajomníkom, hospodárom a predovšetkým trénerom – a to všetko si vyžadovalo veľa času. S pretekaním si musel počkať až na svoje dôchodcovské roky a vtedy už pribudli aj bežci v seniorských kategóriách, i keď mladší ako on. Zúčastnil sa na niekoľkých svetových šampionátoch veteránov, v roku 1997, teda vo veku 71 rokov, sa v Egri stal medzinárodným majstrom Maďarska v kategórii nad 60 rokov! O rok neskôr v tejto vekovej kategórii, teda 72-ročný, na šampionáte Slovenska skončil na 2.mieste. Súpermi mu boli predovšetkým o desať rokov mladší bežci.

 

EPILÓG

Bývalý zamestnávateľ – Katedra telesnej výchovy teraz už Technickej univerzity – mu pripravil oslavy 90-ky na pôde školy. Prišlo na ne vyše sto /!/ bývalých kolegov, zverencov a ďalších priateľov. Pritom to bola iba menšia časť tých, s ktorými strávil celé roky na športoviskách. Teda už nemohol prísť nikto z jeho hokejových spoluhráčov, posledný z nich – brankár Ladislav Horák zomrel pred rokom. K svojim deväťdesiatinám si práve najviac želal stretnúť sa s Lacom Oľhavom, vtedy o rok mladším. Žiaľ, už sa im nepodarilo pospomínať na povojnové roky obrody košického hokeja, i keď nebývali ani tak ďaleko od seba. Jeden v severnej časti mesta, druhý v západnej. Nuž, stretnutia v tomto veku sa odkladať nemajú...

 

Kto Laca Oľhavu pozná tak ťažko verí tomu, že za svojou športovou činnosťou dal definitívnu bodku a jeho jedinými aktivitami zostali účasti na rôznych podujatiach v úlohe čestného hosťa. Samotný vzácny jubilant pri listovaní niekoľkých kroník, ktoré mu na narodeniny požičali zo Slávie TU, má na čo spomínať. Napríklad na I.ročník maratónskej štafety študentov v roku 1986, z ktorej sa potom stalo skutočne nádherné podujatie, každoročne venované niektorej z významných osobností natrvalo zapísaných do dejín MMM. Spomenie si aj na ďalšie podujatia, pri zrode ktorých stál, ale už neprežili spoločenské zmeny, globálne otepľovanie, atď. V roku 1985 sa uskutočnili bežecké lyžiarske preteky Cestou hrdinov SNP Kavečany – Kysak so skutočne masovou účasťou, veď pretekárov rátali na stovky a zhodou okolností hlavnú kategóriu vyhral jeho zverenec Jozef Pollák. Boli tu ešte Zimný pochod vysokoškolákov Dargov – Dukla, Splav rieky Tisa a množstvo ďalších, ktoré sa zo života dostali už iba na stránky kroník a publikácií, vydávaných pri príležitosti rôznych jubileí vysokoškolského športu pri TJ Slávia TU Košice. O košickom hokeji v rokoch 1945-1955 si už však nikdy nebude môcť pohovoriť so žiadnym spoluhráčom, ani s tými mladšími a už vôbec nie so svojimi rovesníkmi. Všetci sa akosi poponáhľali ho predbehnúť, aby si zabezpečili miesta v zostave na poriadnom ľade tam niekde vysoko v hokejovom nebi...

Vladimír MEZENCEV

Laco Oľhava dnes, vo veku 90 rokov

Laco Oľhava dnes, vo veku 90 rokov

Rok 1951 v poľskom Zakopanom. Počas slávnostného otvorenia medzinárodného hokejového turnaja s čs. štátnou vlajkou kráčajú v čele Ladislav Oľhava /vľavo/, vpravo Rudolf Zibrínyi, vtedy zároveň čs. futbalový reprezentant, hráč Jednoty Košice.

Rok 1951 v poľskom Zakopanom. Počas slávnostného otvorenia medzinárodného hokejového turnaja s čs. štátnou vlajkou kráčajú v čele Ladislav Oľhava /vľavo/, vpravo Rudolf Zibrínyi, vtedy zároveň čs. futbalový reprezentant, hráč Jednoty Košice.

Stredoškolskí majstri vojnového Maďarska v basketbale – družstvo gymnazistov z Košíc. Laco Oľhava /v podrepe vpravo/ síce čoskoro s basketbalom skončil, ale niektorí z jeho vtedajších spoluhráčov sa neskôr dostali až do prvoligových celkov, napr. Smolen, Kelemen, Weiss, Tabak...

Stredoškolskí majstri vojnového Maďarska v basketbale – družstvo gymnazistov z Košíc. Laco Oľhava /v podrepe vpravo/ síce čoskoro s basketbalom skončil, ale niektorí z jeho vtedajších spoluhráčov sa neskôr dostali až do prvoligových celkov, napr. Smolen, Kelemen, Weiss, Tabak...

Hokejové mužstvo Lokomotívy Košice, rok 1955. Ladislav Oľhava tretí zľava, za ním Ladislav Kmetz, v tých časoch jeden z najlepších slovenských tenistov... Foto: Róbert Berenhaut

Hokejové mužstvo Lokomotívy Košice, rok 1955. Ladislav Oľhava tretí zľava, za ním Ladislav Kmetz, v tých časoch jeden z najlepších slovenských tenistov... Foto: Róbert Berenhaut