Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

ŠPORT: Jubilant Jozef Móder už dokáže žiť aj bez futbalu – Vladimír Mezencev

Vždy si vedel povedať svoje – dnes to však už nie je v móde

V súčasnosti sa jeho meno v novinách objavuje iba pri rôznych jubileách. Napríklad pred rokom kedy si celá naša športová verejnosť pripomenula 40.výročie zisku zlatých medajlí na európskom šampionáte, Rakúšania naňho nezabudli a pozvali ho na oslavy na počesť 35 rokov od vybojovania tamojšieho národného pohára mužstvom GAK Graz.  V tomto roku už má za sebou oslavy jubilea prvého titulu majstrov Slovenska a postupu do skupinovej fázy Ligy majstrov v roku 1997, čo sa stalo zásluhou futbalistov 1.FC Košice. Čakajú ho ešte oslavy zisku Československého pohára mužstvom Lokomotívy Košice v roku 1977 a jeho sedemdesiatky.

 

Z predchádzajúcich riadkov jednoznačne vyplýva, že Jozef Móder, o ktorom je reč, má na svojom konte tých hodnotných úspechov skutočne dosť. Časť z nich ako hráč, na ďalších sa podieľal vo funkcii člena realizačného tímu. Jednoducho – závideniahodná kariéra, predovšetkým hráčska.

 

PRÍKLADNÁ VERNOSŤ

Rodné Tvrdošovce pri Nových Zámkoch sú síce veľká obec, veď majú vyše 5000 obyvateľov, je však stále záhadou ako v nich v priebehu niekoľkých rokov vyrástli štyri osobnosti nášho futbalu. Boli to starší brat Jozefa Ladislav, ktorý so Slovanom Bratislava v roku 1969 vybojoval veľmi vzácnu trofej – Pohár PVP. Do tohto kvarteta ešte patria Štefan Gyurek, hráč Nitry a košickej Lokomotívy, potom mladší z Móderovcov Jozef a nakoniec Juraj Szikora, ktorý svoje najlepšie futbalové roky prežil v Interi Bratislava. „Kto nás vlastne všetkých objavil a od detstva vštepoval lásku k futbalu? Jeden miestny nadšenec, pre nás Pišta báči, jednoduchý železničiar bez trénerskej kvalifikácie, ale o to s väčšou chuťou sa nám deťom venoval a okrem toho bol skvelý organizátor rôznych zápasov a turnajov“, spomína Jozef Móder na svoje futbalové začiatky. Pre Košice bolo šťastie to, že Lokomotíve sa ho podarilo presvedčiť, aby nasledoval svojho krajana Gyureka a prišiel na východné Slovensko. To už hral za Inter Bratislava, ktorý sa zameriaval na najtalentovanejších futbalistov z juhozápadného  Slovenska.

 

BULVÁR BY PRI ŇOM SKRACHOVAL

Keby v časoch jeho najväčšej futbalovej slávy existovali u nás bulvárne médiá, tak by ich redaktori boli z Jozefa Módera veľmi nešťastní. Žiadne veľké prestupy, žiadne milenky, žiadne vymetania barov a klubov. V Čermeli pôsobil v rokoch 1967-1983 s dvomi prestávkami. Vojenčinu absolvoval v Dukle Praha, teda v tíme, do ktorého sa dostávali skutočne najlepší z tých, ktorí si museli obliecť vojenskú uniformu. Tak napríklad z košickej Lokomotívy to okrem neho boli také futbalové osobnosti ako Ján Kozák starší či ešte skôr brankár Anton Flešár. Ďalšie dva roky strávil ako legionár v rakúskom GAK Graz, do ktorého mohol odísť až vo veku 33 rokov. Rozprávanie súčasným mladým futbalistom o tom, ako ich predchodcovia odchádzali hrávať za zahraničné kluby, znie pre nich ako fantastický horor. Hráči  mohli požiadať o prestup do cudziny iba po dovŕšení 30 rokov a museli mať na svojom konte nejaký výraznejší reprezentačný, alebo klubový úspech, napríklad zlatú medailu z majstrovstiev Európy – ako to bolo v jeho prípade. Do Grazu odišiel vtedy, kedy už rozmýšľal o ukončení aktívnej kariéry. Okrem toho nedochádzalo k dohode o prestupe medzi klubom a hráčom, ale o odchode do zahraničia rozhodovali najvyššie telovýchovné a zväzové orgány a samotnú zmluvu s budúcim pôsobiskom hráča uzatváral štátny podnik zahraničného obchodu Pragosport. Futbalista už síce vedel, že bude môcť hrať v zahraničí, ale ešte nie v ktorej krajine a za koho! Okrem toho Pragosport si za svoju aktivitu strhával z futbalistovej mzdy nemalú čiastku...

 

Z pohľadu bulváru bol Móderov súkromný život úplne nezaujímavý, veď za manželku si vzal svoju prvú lásku z Tvrdošoviec a i keď odvtedy už prešli celé desaťročia, na ich vzájomnom vzťahu sa nič nezmenilo. Samozrejme, aj Móder so spoluhráčmi i priateľmi si občas „vyhodili z kopýtka“, ale robili to v tichosti a skromnosti formou pánskych jázd, pričom na druhý deň museli absolvovať náročný tréning, i keď nohy boli akoby z olova. To však išlo skutočne o ojedinelé prípady...

 

VYSTRIEĽAL CESTU NA BALKÁN

Za A-mužstvo ČSSR odohral 17 oficiálnych stretnutí, dôležitých i takých, ktorých výsledky dávno zapadli prachom. Z jeho pohľadu však najdôležitejšie boli dve, ktoré mali obrovský význam aj pre celý československý futbal. Boli to štvrťfinálové zápasy majstrovstiev Európy 1976. Súperom čs.reprezentácie bol veľmi silný výber Sovietskeho zväzu. V Bratislave pred 50 000 divákmi ČSSR zdolala ZSSR 2:0 gólmi Módera a Panenku. V Kyjevskej odvete sa v hľadisku tiesnilo až 100  tisíc ľudí, víťazstva svojich sa však nedočkali. Vďaka dvom Móderovým gólom stretnutie skončilo nerozhodne 2:2 a tak už nič nestálo v ceste na záverečný turnaj v Juhoslávii. Majstrom Európy sa tam mal stať niekto zo štvorlístka, ktorý tvorili domáca reprezentácia, Nemecká spolková republika, Holandsko a ČSSR. Aj vtedy sa veľmi ťažko hľadali optimisti, ktorí verili, že čs. mužstvo sa vráti domov so zlatými medailami. Stalo sa... Uniesť toľko slávy, koľko sa jej ušlo našim reprezentantom po návrate domov bolo skutočne ťažké a vyčerpávajúce. Na také niečo sa nedá zabudnúť do konca života a minuloročné veľkolepé oslavy 40.výročia belehradského triumfu svedčia o tom, že ani po toľkých rokoch naň bol Slováci nezabudli.

 

Jozef Móder si v tomto roku pripomína ďalšie jubileum, i keď ide skôr o nostalgický dátum. „Premiéru v reprezentačnom áčku som absolvoval 26.apríla 1972 v Prahe proti Luxembursku. Zápas skončil našim presvedčivým víťazstvom 6:0. Možno, že moju nomináciu ovplyvnilo vtedajšie pôsobenie v armádnom celku Dukla Praha, bol som tam predsa len viac na očiach tých, ktorí zodpovedali za výber ČSSR. Na svoje posledné, v poradí sedemnáste reprezentačné stretnutie som nastúpil 21.septembra 1977, v Škótsku sme prehrali s domácimi 1:3“, hovorí J.Móder a pritom sa nemusí pozerať do žiadnych poznámok. Tie, preňho také dôležité dátumy mu ležia v hlave. I tak je dosť nepochopiteľné, že na pôsobenie v zahraničí si musel počkať ešte tri roky. Nakoniec sa ho dočkal, veď to vtedy bola ojedinelá odmena za to, čo dotyčný šťastlivec odviedol v čs. reprezentačnom tíme i najvyššej súťaži. „Odišiel som teda do Rakúska, spoznal čo je to profesionálny futbal na patričnej úrovni“. Pri svojej tradičnej skromnosti však už nespomenul, že aj medzi legionármi bol žiarivou hviezdou, patril medzi najlepších z nich, čo sa odzrkadlilo aj v jeho oficiálnych hodnoteniach.

 

KVALITNÝ A VZDELANÝ TRÉNER, ALE...

Už ako aktívny hráč vedel, že s futbalovými trávnikmi sa tak skoro nerozlúči. Chcel sa stať trénerom a tak nielen počúval a plnil ich príkazy, ale sa snažil aj veľa zapamätať z ich spôsobov zostavovania mužstiev, taktickej prípravy a celkových tréningových plánov. Nečudo, že na trénerskú prácu bol dobre pripravený. Viedol Lokomotívu Košice, bol členom realizačného tímu 1.FC Košice v rokoch 1996-2000, teda v časoch jeho najväčšej slávy, v rokoch 1985-86 trénoval v Kuvajte, viedol aj druholigové Ličartovce, bol asistentom reprezentačného trénera Dušana Galisa /2003-2006/. Má teda za sebou pestrú a pomerne úspešnú trénerskú dráhu. Mnohí, ktorí Jozefa Módera dobre poznajú a majú aj osobné skúsenosti s jeho trénerskými aktivitami sú však presvedčení, že tejto profesii sa mohol venovať dodnes /keď už aj nie ako tréner, tak ako konzultant – metodik, resp. odborný poradca/, ale čerstvý sedemdesiatnik má na to svoj názor.  „Mnohé z našich klubov patria rýchlozbohatlíkom, ktorí ľahko prišli ku svojim peniazom a futbal považujú za ďalší zdroj svojich príjmov. Neuvedomujú si, alebo to jednoducho nechcú pochopiť, že do futbalu sa musí najskôr investovať a až po čase myslieť na zisky. Majitelia musia vložiť peniaze do výstavby a modernizácie štadiónov, do kvalitných mládežníckych trénerov a v neposlednom rade aj do vyhľadávania talentov nielen z miesta pôsobenia, ale i širokého okolia. Privatizéri a terajší boháči chcú predovšetkým lacno získať perspektívnych hráčov a po čase ich draho, teda s patričným ziskom predať. Ich nezaujímajú žiadne plány a koncepcie, mužstvo prehrá dva – tri zápasy za sebou a už menia trénera. Nemusíme ísť ďaleko, vezmime si súčasný ligový ročník – po siedmom kole už odvolali trénerov v dvoch kluboch. V Lokomotíve som niekoľko rokov vykonával funkciu kapitána mužstva. Z tejto pozície som veľakrát musel riešiť problémy nielen s trénermi, ale aj predsedami oddielu i ďalšími funkcionármi telovýchovnej jednoty. Viem teda veľmi dobre komunikovať s hráčmi i predstaviteľmi klubov, pričom ma rešpektovali obe strany. Priznám sa však, že napriek môjmu odhadu vývoja v spoločnosti po roku 1989 ma v športe, konkrétne vo futbale mnohé záležitosti doslova zaskočili. Predovšetkým som sa nedokázal preniesť cez mnohé formy nespravodlivosti a tak prišiel v mojom prípade definitívny koniec. Dnes už dokážem žiť bez futbalu, i keď, samozrejme, sledujem dianie u nás i v zahraničí. Veľkú radosť mám z toho, že môjmu dlhoročnému spoluhráčovi a priateľovi Jánovi Kozákovi sa s reprezentáciou tak darí a teším sa na každé stretnutie s ním,“ vysvetľuje svoj definitívny koniec v aktívnom futbale, ku ktorému dospel už pred vyše desaťročím.

 

TRETIA  GENERÁCIA

Meno MÓDER – našťastie – sa z nášho futbalu nevytratilo. Syn Roland zdedil talent po otcovi, hrával za Lokomotívu, 1.FC Košice i Slovan Bratislava, chýbala mu však väčšia ctižiadostivosť, bez ktorej sa nedá vystúpiť na futbalový Olymp. V šľapajach starého otca asi pôjdu jeho dvaja vnuci. Starší z nich, 15 – ročný Lukas, má už dnes predpoklady stať sa kvalitným futbalistom, mladší 3-ročný Leonard zatiaľ loptu považuje za hračku, ale vyzerá to tak, že raz by mohol s ňou robiť také kúzla, aké mu teraz ukazuje dedko...

 

DOBRE JE TAK, AKO JE...

So svojim futbalovým životom je spokojný, nerozpráva, čo všetko sa mohlo stať, keby... Tak napríklad pred majstrovstvami sveta 1970 v Mexiku mal zlomenú nohu. Keby bol vtedy zdravotne v poriadku tak patril medzi horúcich kandidátov na nomináciu do reprezentačného výberu. Tak si na svoju premiéru v mužstve ČSSR musel počkať ešte dva roky. Aj z jeho osobných fanúšikov iba zopár dodnes vie, že ešte v Belehrade po skončení európskeho šampionátu v roku 1976 oňho vážny záujem prejavil slávny Real Madrid! Dobre si uvedomoval, že taký prestup v tom čase je nemožný a keď mu tlmočili túto ponuku tak iba mávol rukou a nestrácal čas lamentovaním, že kde všade mohol hrať – keby... Rovnako ho môže mrzieť, že vo svojej zbierke nemá majstrovský titul. Čo už, hral za košickú Lokomotívu a i keď v nej pôsobili také osobnosti ako Flešár, Seman, J.Kozák st., Farkaš, Jósza, Fecko a ďalší, na prvenstvo v I.čs.lige jednoducho nemala. Opäť KEBY... Keby hrával za Spartu, Sláviu, alebo zostal po vojenčine v Dukle Praha či prestúpil do Slovanu Bratislava, tak to by bola iná káva. „Všetko je tak, ako to malo byť, ako to je,“ konštatuje tento, nielen na naše pomery slávny futbalista. Má predsa dosť dôvodov ku spokojnosti: spoľahlivé rodinné zázemie, vydarené vnúčatá, dobré zdravie, bohaté spomienky na úspešné futbalové roky, pravidelné decembrové stretnutia so svojimi bývalými spoluhráčmi, okorenené oslavami životných jubileí priateľov i futbalových úspechov. Život je predsa nádherný aj v sedemdesiatke...

 

KTO JE JOZEF MÓDER?

Futbalista, zaradený do historickej stovky najvýznamnejších osobností slovenského futbalu 20.storočia. Narodený 19.septembra 1947 v Tvrdošovciach /okr.Nové Zámky/, v ktorých začal aj svoju úspešnú hráčsku kariéru. Krátke obdobie /1966-67/ obliekal dres Interu Bratislava, potom až na dve prestávky /1971-73 Dukla Praha, 1980-82 GAK Graz/ pôsobil iba v Lokomotíve Košice /1967-1983/. V najvyššej čs.súťaži odohral 346 stretnutí v ktorých dal tento ofenzívny záložník 75 gólov, v rakúskej Bundeslige k nim pridal ďalších 9. Najviac ligových gólov – 11 – vsietil v ročníku 1969-70. Za A-mužstvo ČSSR v rokoch 1972-77 odohral 17 stretnutí v ktorých dal 3 góly, všetky v dvoch semifinálových stretnutiach ME 1976 proti Sovietskemu zväzu. Trikrát nastúpil za Olympijský výber ČSSR, raz za ČSSR 23. Majster Európy v roku 1976. Držiteľ piatich pohárov – v rokoch 1977 a 1979 Slovenského a Československého, v roku 1981 Rakúskeho. Druhý najúspešnejší športovec vo vyše 70-ročnej histórii TJ Lokomotíva Košice, pred nim skončil iba jeho spoluhráč brankár Stanislav Seman, zlatý medailista z OH 1980 v Moskve. Laureát Siene slávy slovenského futbalu. Pri príležitosti 100.výročia organizovaného futbalu v Košiciach v roku 2003 ho na základe výsledkov ankety odborníkov zaradili do Košickej jedenástky storočia. Po ukončení aktívnej hráčskej činnosti úspešný tréner doma i v Kuvajte.