Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

ŠPORT: Žiarivý príklad vernosti klubovým farbám – Vladimír Mezencev

Milan Urban st. oslávil životné jubileum – 75 rokov

V jeho prípade sa rodičia nemuseli rozhodovať o klubových farbách budúceho pôsobiska svojho syna. Otec Jozef bol v roku 1946 jedným zo zakladateľov ŠK Železničiari a ani si nevedel predstaviť, že jeho syn Milan sa bude učiť futbalovú abecedu niekde inde, napríklad v konkurenčnej Jednote. To sa však už pôvodný železničiarsky klub premenoval na TJ Lokomotíva Košice a Milan Urban, ktorý v týchto dňoch oslavuje významné životné jubileum – 75 rokov – je symbolom vernosti bielo-modrým farbám. Bol im verný od svojich prvých futbalových krokov nielen počas hráčskej kariéry, ale aj neskôr ako tréner a funkcionár. Porušil ju iba na dva roky, ale i to nie z vlastnej iniciatívy a tak trochu proti svojej vôli. Jednoducho to bola dohoda medzi funkcionármi Lok. Košice a Tatrana Prešov a jemu nezostalo nič iné iba ju rešpektovať. Tak aspoň môžeme konštatovať, že počas celých rokov obliekal dresy iba dvoch klubov z východného Slovenska – a tým sa okrem neho nemôže pochváliť nikto!

 

V Čermeli mali vynikajúcu mládežnícku školu a teda aj základňu, čo potvrdzuje aj zisk troch titulov dorasteneckých majstrov Československa, na čom sa v roku 1960 aktívne podieľal aj Milan Urban. Bolo to pod vedením legendárneho mládežníckeho trénera Františka Fecka, z ktorého rúk vyšiel nejeden vynikajúci hráč. Mila Urban už v doraste neunikol pozornosti zostavovateľom reprezentačných celkov, prešiel všetkými vekovými výbermi, žiaľ, iba v A- mužstve ČSSR skončil vždy v širšej nominácii.

 

V roku 1963, ako 21-ročný, si obliekol prvoligový bielo-zelený dres Prešova. Lokomotíva hrala vtedy iba v druhej najvyššej súťaži a pokiaľ chcel tento vynikajúci obranca naďalej myslieť na reprezentáciu, tak musel súhlasiť s ponukou prestúpiť k tradičným rivalom. Dva prvoligové ročníky v Tatrane mu však veľmi pomohli v ďalšom futbalovom raste a umiestnenia v konečných tabuľkách /1963-64 3. miesto, 1964-65 2. miesto/ dodnes vzbudzujú úctu futbalových priaznivcov nielen na východnom Slovensku. Vtedy však nastala aj kuriózna situácia. Lokomotíva VSŽ Košice v roku 1965 bez jeho pričinenia postúpila medzi čs. futbalovú elitu, v jej premiérovom ročníku jej Urban už pomáhal k úspešnému boju o záchranu, Tatran Prešov však už bez neho v sezóne 1965-66 skončil na poslednom 14. mieste a z I. ligy vypadol.

 

Po nešťastnej strate prvoligovej príslušnosti Lokomotívy v ročníku 1973-74 jej ešte pomohol v najkratšom možnom čase sa vrátiť do prvej ligy a v roku 1975 s aktívnou hráčskou kariérou definitívne skončil. Automaticky sa stal mládežníckym trénerom, veď už ako hráč sa podieľal na výchove najmladších nádejí a talentov. V mládežníckych kategóriách viedol neskôr takých známych a úspešných hráčov ako Jána Kozáka mladšieho, Martina Obšitníka, Miroslava Soviča...

 

Jubilant v 60-tych rokoch minulého storočia patril medzi TOP futbalistov východoslovenského regiónu. V ankete pri príležitosti 100. výročia organizovaného futbalu v Košiciach ho niektorí odborníci zaradili do najlepšej jedenástky storočia. Nečudo, veď hrával pri takých osobnostiach ako Schrojf /najlepší brankár MS 1962 v Brazílii/, A. Scherer /najlepší čs. strelec na tomto svetovom šampionáte/, J. Bomba /hral za Výber Európy v roku 1964 v Kodani proti Výberu Škandinávie/, bratia L. a R. Pavlovičovci  /Ladislav so 164 gólmi piaty najúspešnejší kanonier v celých prvoligových dejinách čs. futbalu/, J. Móder /majster Európy 1976/, J. Holeš /jeden z najlepších čs. brankárov na prelome 60-tych a 70-tych rokov minulého storočia/. Mal šťastie aj na vynikajúcich trénerov – Š. Čambal bol vôbec prvý Slovák, ktorý hral na majstrovstvách sveta /1934 Taliansko/, trénerskými hviezdami boli aj J. Karel, L. Kačáni...

 

Pri životnom jubileu Milana Urbana st. nemožno nespomenúť jeho zaujímavú rodinu. Manželka Zuzana, rod. Jurčáková patrila pred polstoročím medzi najlepšie slovenské stolné tenistky /majsterka Slovenska v štvorhre a na národných šampionátoch najčastejšie druhá v dvojhre/, samozrejme hrávala za Lokomotívu, zároveň žala úspechy aj vo „veľkom“ tenise, obaja synovia však išli v otcových šľapajách. Mladší syn Martin hrával najvyššiu súťaž za materskú Lokomotívu a Prešov, neskôr na Cypre a v Grécku. Darí sa mu aj ako trénerovi, naposledy v III. lige doviedol k jesennému prvenstvu Slavoj Trebišov. Aby toho futbalu v rodine ešte viac, tak Martinovou manželkou je dcéra Gejzu Farkaša, bývalého úspešného  hráča Lokomotívy, juniorského majstra Európy z roku 1972, neskôr cyperského Limassolu, ktorý potom aj trénoval. Ďalšiu generáciu Urbanovcov tvoria traja vnuci, z ktorých 12-ročný Paťo zdedil futbalové gény po svojich predkoch a teraz ho na futbalistu najviac stvárňuje starý otec Gejza Farkaš.

 

Futbalom stále žije aj prvý syn Milana Urbana staršieho, Milan mladší, ten to však dotiahol „iba“ do II. ligy a v súčasnosti trénuje amatérov Košickej Novej Vsi, účastníkov V. ligy. Takže v rodine doslova prekvitá športová, predovšetkým futbalová tradícia. Z generácie na generáciu.

 

Čo dodať na záver? Jubilant sleduje futbalové dianie už iba z diaľky a to i napriek tomu, že od štadióna Lokomotívy, na ktorom strávil celé roky, býva, ako sa hovorí, na dohodenie kameňom. Napriek tomu ho na podujatiach svojich rovesníkov takmer nevidieť. Z jednoduchého dôvodu: počas štvrťstoročnej aktívnej hráčskej kariéry sa mu zranenia vyhýbali. K tomu vážnejšiemu prišiel až počas hry za tzv. starých pánov! Preto sa dnes bezpečnejšie cíti medzi kvetmi vo svojej záhrade...