Kontakty
Slovenský rozhľad
Nobelovo námestie 8
851 01 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909

mail: skrozhlad@gmail.com
Naši partneri:

ŠPORT: Štefan Mašlonka – najjagavejšia hviezda slovenskej športovej žurnalistiky – Vladimír MEZENCEV

V UMELECKOM FILME ZAHRAL SÁM SEBA!

Keď najväčšia obec na Slovensku spomína svojich najslávnejších rodákov, jeho meno medzi nimi nikdy nechýba a má ich naozaj dosť. Veď v Smižanoch /cca 8500 obyvateľov/ sa narodili aj bývalý vynikajúci hokejista a reprezentačný tréner SR František Hossa, čs. futbalový reprezentant a neskôr prvoligový tréner Vojtech Skyba, operní speváci, známi aj na scénach zahraničných divadiel Štefan Hoza a Klaudia Dernerová, herec Vladimír Durdík, brigádny generál in memoriam a Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka, či ďalšie osobnosti z literárneho a akademického prostredia. Nuž, medzi nimi sa rozhodne nestráca ani Štefan Mašlonka, priekopník slovenskej športovej žurnalistiky, okrem toho vôbec prvý športový rozhlasový reportér u nás. Pred nedávnom uplynulo storočie od jeho narodenia. I keď jeho mama ho išla priviesť na svet do najbližšieho mesta – iba niekoľko kilometrov vzdialenej Spišskej Novej Vsi, v Smižanoch ho právom považujú za svojho rodáka. Tu býval až do svojho definitívneho odchodu do Bratislavy v roku 1939.

 

Nečudo, že Smižany sa s týmto svojím rodákom patrične chvália. Veď s jeho menom sú spojené niektoré prvenstvá, ktoré už nikto nemôže prekonať. Bol prvým slovenským športovým reportérom  vôbec /dnes by sme povedali komentátorom/ , zároveň aj jedným z dvojice /spoločne s Radoslavom Siváčkom/ prvej pri premiérovom priamom športovom televíznom prenose. Bolo to 18.novembra 1956 pri futbalovom stretnutí – bratislavskom derby Slovan – Červená hviezda. Nuž, ktorý slovenský športový novinár vtedy i po uplynutí dlhých desaťročí si môže dnes povedať, že sa o ňom natočil celovečerný umelecký film? Jedine spišský rodák! Film pod názvom „Bozk zo štadióna, alebo zavinil to Mašlonka?“ bol reakciou na rast jeho popularity po svetovom šampionáte v hokeji v roku 1947 v Prahe, na ktorom čs. reprezentácia získala zlaté medaily. Dovtedy bol v celej republike najuznávanejší  prvý československý rozhlasový športový reportér vôbec Jozef Laufer, - už z čias pred II.svetovou vojnou. Mašlonkovi sa však podarilo zatieniť aj túto slávnu rozhlasovú osobnosť. Po „bozku“ nasledoval ďalší film o ňom a s ním v hlavnej úlohe. Bolo to dielo pre deti Kúzelná lopta.

 

ÚRADNÍK SA Z NEHO NESTAL

Po maturite na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi prišiel do Bratislavy, kde zásluhou svojho staršieho brata dostal protekčné miesto úradníka na ministerstve financií. Jednotvárna práca úradníka ho však vôbec nenadchla. Bolo iba otázkou času, kedy ju zanechá. Našťastie, všimol si ho nestor slovenskej športovej žurnalistiky Štefan Jakubec a tak začala ich spolupráca. Ani on však vtedy ešte nemohol tušiť, aká sláva čaká na jeho protežanta.  Spočiatku to z Mašlonkovej strany boli iba kratučké informačné správy o výsledkoch futbalových a hokejových stretnutí. Blížil sa ale už okamih, kedy si k rozhlasovému mikrofónu zasadne prvý Slovák a poslucháčom priblíži športové podujatie priamou reportážou.  Našťastie neunikol pozornosti rozhlasových redaktorov. Napriek svojmu pôvodu zo Spiša zaujal nielen svojími vedomosťami či vrodenou inteligenciou, ale aj ľubozvučnou  a bezchybnou slovenčinou. Napriek tomu musel prejsť konkurzom a spomedzi ôsmich uchádzačov bol jednoznačne najlepší.

 

PREŽIL SI ŤAŽKÉ CHVÍLE

Bol obľúbený, známy a za mikrofónom neprekonateľný. Napriek tomu si v roku 1950 a po ňom prežil neľahké obdobie. Z politických dôvodov hokejisti Československa necestovali na majstrovstvá sveta 1950 v Londýne. Do britskej metropoly mal cestovať aj on a tak trochu si tam aj zaspomínať na svoju olympijskú premiéru v roku 1948, najmä na víťazstvo Emila Zátopka v behu na 10 km. Pre technické problémy bolo vtedy ohrozené vysielanie finále tejto disciplíny, ale Mašlonkovi sa spolu s Lauferom podarilo vybaviť priamy prenos tohto behu cez linky pre nás už imperialistickej BBC. Po návrate domov ich však namiesto pochvaly čakala tvrdá kritika zo strany predstaviteľov tzv. diktatúry proletariátu. O dva roky mu to teda zrátali, vraj mu V.Británia nedala vstupné víza. Ešte ťažšie neúčasť na londýnskych MS niesli samotní hráči. Stačilo, aby niekde pri pive utrúsili, že v emigrácii by sa mali lepšie... Stačilo vtedy jedno udanie a nasledovali tvrdé tresty. Pobyty vo väzení a nútené práce v jáchymovských uránových baniach. Mená hokejistov, ktorí sa na celé roky ocitli zy mrežami, boli známe. Nikto vtedy nepredpokladal, že určitý čas bol v tábore nútených prác aj Štefan Mašlonka. Tvrdí to aspoň americká spravodajská služba CIA. Ani sa nechce veriť, že by všetci zainteresovaní dokázali skryť takúto udalosť. Jedno je však isté, že na prácu s mikrofónom musel na určitý čas zabudnúť...

 

ROKY VZLETU I UZNANIA

Ešte za Slovenského štátu sa aktívne podieľal na založení športovej redakcie v Zpravodajskej agentúre Slovenska /ZAS/. Zhodou okolností sa s odstupom času stal vedúcim športovej redakcie Československej tlačovej kancelárie /ČTK/ na Slovensku. Napriek tomu, že nebol členom komunistickej strany. Práve preto mu ponúkli členstvo v nej,  on odmietol a opäť mal problémy, ale teraz mu už nikto polená pod nohy nehádzal. Stál pri zrode klubu športových novinárov pri Čs. zväze novinárov na Slovensku, a bol jeho dlhoročným tajomníkom. Ušli sa mu funkcie šéfa tlačových stredísk na Tatranskom pohári v klasických lyžiarskych disciplínach, na Veľkej cene Slovenska v zjazdových i na Pieninskom vodnom slalome. Takúto významnú funkciu zastával aj na Majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní FIS 1970 vo V.Tatrách.  Táto legenda športovej žurnalistiky nemohla chýbať ani na dvoch najvýznamnejších športových podujatiach, ktoré sa konali v 50.rokoch minulého storočia v Bratislave. Boli to ME v krasokorčuľovaní v roku 1958 a o rok neskôr jedna zo skupín svetového šampionátu v hokeji. Na oboch bol vedúcim tlačových stredísk.  Ako novinár sa zúčastnil na siedmich olympiádach, na jednej z nich – ZOH 1964 v rakúskom Innsbrucku viedol tlačové stredisko pre klasické lyžiarske disciplíny. O jeho organizátorských kvalitách svedčí i to, že v roku 1978 sa stal šéfom tlačového strediska na ME v atletike v Prahe!

 

Až do odchodu do dôchodku vykonával funkciu zástupcu šéfredaktora v 70.a 80.rokoch minulého storočia obľúbeného športového týždenníka ŠTART. Za svoju prácu v športovej žurnalistike bol ocenený Novinárskou cenou Medzinárodnej lyžiarskej federácie FIS, Cenou fair-play MUDr.Ivana Chodáka a pre zmenu jeho meno nesie Cena Štefana Mašlonku, ktorú každoročne udeľuje Klub športových novinárov za najlepšie služby pre média na športových podujatiach na Slovensku. Stal sa iba štvrtým v poradí čestným členom Slovenského olympijského výboru. Len pre zaujímavosť – pred ním sa táto pocta ušla zlatému boxerovi z OH 1952 Jánovi Zacharovi.

 

PODRIADENÍ HO „NEMUSELI“

Samozrejme, mal množstvo priateľov. Tí však boli predovšetkým organizátori športových podujatí, alebo kolegovia z iných médií. Všetci ho obdivovali pre jeho pracovitosť, schopnosť pohotovo narábať s faktami, povestnú pedantnosť, otvorenú kritiku každého šlendriánstva v práci. Štefan Mašlonka bol až do konca svojho života starý mládenec, žil stále sám, ale svojím zovňajškom stále pripomínal manekýna, ktorý práve vyšiel z módneho salónu. Jednoducho, pedantstvo z neho doslova sálalo a to v každom ohľade. Ako sa to prejavovalo v práci? Vo funkcii zástupcu šéfredaktora časopisu ŠTART bolo preňho úplnou samozrejmosťou redaktorovi vrátiť jeho príspevok na prepracovanie aj trikrát a nakoniec aj tak ešte nemusel skončiť na stránkach časopisu. Nečudo, že medzi mnohými spolupracovníkmi bol preto neobľúbený. Mašlonka síce o tom vedel, ale zo svojich zásad neustúpil. Vždy vyžadoval perfektnú prácu.

 

Nakoniec, tá jeho im vždy mohla slúžiť ako príklad. Bez ohľadu na to, či išlo o rozhlasové reportáže a komentáre, príspevky v tlači, ale aj knihy, ktoré napísal, alebo bol ich spoluautorom. Spoločne s kolegom od mikrofónu Otakarom Procházkom vytvorili knihu Oknom rozhlasovej kabíny, s Jozefom Kšiňanom pripravili Zlatú knihu futbalu na Slovensku – defilé generácií 1898-1987, sám napísal dielo ZOH Grenoble 1968.

 

TAJOMSTVO SI ODNIESOL SO SEBOU

I keď od svojich devätnástich rokov žil v Bratislave na svoj rodný východ nikdy nezanevrel. Využíval každú príležitosť aby navštívil rodný Spiš, Zamagurie, ale roky nechýbal ani na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach. Bolo to v tom dlhom období, kedy 42 195 m dlhá trať viedla z Košíc do obce Seňa a späť. Na obrátku sa všetci tešili, či už to boli vedúci zahraničných výprav, tréneri, čestní hostia a v neposlednom rade aj akreditovaní novinári. Na čo konkrétne? Zápolenia o získanie lepšej pozície na obrátke boli skutočne zaujímavé, okrem toho tu vyhrávala cigánska hudba, pre väčšinu cudzincov to bola doslova exotická kapela a okrem toho ich tu čakalo štedré pohostenie, pripravené organizátormi. Zabíjačkové špeciality, originálne zákusky a k tomu ešte pohárik – dva kvalitného alkoholu. Kto by niečomu takému odolal? Iba jeden – jediný: Štefan Mašlonka. Nikto z jeho kolegov nikdy nepochopil, prečo z novinárskeho autobusu vystúpil pred vstupom do Sene, konkrétne na 20. kilometri a tam počkal na ich návrat. Prečo však každý rok potreboval vidieť maratóncov na cca 22. kilometri v čase, kedy si novinári ešte plnili svoje žalúdky výberom z pestrej ponuky lahôdok, to vedel iba on sám. Koľkí sa snažili vytiahnuť z neho toto tajomstvo, nikdy ho nikomu neprezradil.  Bol prvý, ktorý videl vytrvalcov po obrátke v Seni bežať späť do Košíc, teda na sever. Potom ho autobus vyzdvihol na dohodnutom mieste a o niekoľko minút už začal predbiehať bežcov. Keby to však pre jeho prácu nemalo význam, tak by autobus s novinármi zrejme nikdy pred vstupom do Sene nezastal a teda Mašlonka by z neho nevystúpil...

 

Akúsi symbolickú pedantnosť vidia jeho pamätníci aj v číslach jeho narodenia i smrti, teda v ucelených desiatkach. Narodil sa v roku 1920, zomrel vo veku 80 rokov, teda v roku 2000 a určite si aspoň v jubilejných rokoch jeho narodenia i smrti zaslúži našu spomienku. Bol to predsa profesionál telom i dušou, ovládanie slovenčiny mal v malíčku, od svojich podriadených vyžadoval strašne veľa, ale ešte viac sám od seba. Elegán, oblečený – ako sa hovorí – ako zo škatuľky, prísny, ale zásadový a spravodlivý. Vždy pripravený poradiť a pomôcť, ale zároveň tvrdý nepriateľ povrchnosti. Pred jeho kvalitami sa akosi automaticky skláňali aj jeho konkurenti. I tí, ktorí sa mu nevyrovnali a preto ho „ani nemuseli“...