Špecifické multietnické bľabotanie – Július Handžárik

Antikomunistický prevrat v roku 1989 priniesol so sebou na Slovensku aj jeden veľmi pozoruhodný jav. Antislovakizmus všetkých farieb i proveniencií, maskovaný dovtedy pláštikom proletárskeho internacionalizmu, stratil dovtedajšie krytie šedých eminencií pražského ústredného výboru a musel s farbou von. Musel aj mohol, lebo mu to liberálne podmienky vznikajúcej demokracie umožňovali. A tak, popri všetkých vzletných rečiach o demokratických právach a slobode, protislovenské živly všetkých druhov a proveniencií okamžite nastúpili do útoku proti všetkému, čo by nedajbože mohlo viesť aj v prípade slovenského národa k naplneniu jeho základného práva na sebaurčenie v samostatnom demokratickom štáte. Príslušníkom týchto živlov pritom vôbec nevadilo a dodnes nevadí, že na uvedenom základnom ľudskom práve stojí celá Organizácia spojených národov a že aj oni sami svojím pôvodom (s výnimkou “slovenských” poturčencov a profesionálnych politických lokajov) patria k tým národom, ktoré si toto právo celkom legitímne už dlhodobo uplatňujú v samostatných národných štátoch.

Útoky týchto živlov sa začali zdanlivo odťažitými útokmi proti Vodnému dielu Gabčíkovo-Nagymaros, pokračovali “pomlčkovou vojnou”, zvyšovaním požiadaviek na ďalšie “práva” (čiže neadekvátne a nerecipročné výsady) národnostných menšín na Slovensku, útokmi proti štátnemu jazyku, atď., atď. a končili sa útokmi proti slovenskej zvrchovanosti a proti Ústave Slovenskej republiky. O tom, kto na domácej pôde “tejto krajiny” v skutočnosti stál za všetkými týmito a ostatnými nevymenovanými deštrukčnými akciami sa najlepšie presvedčíme, keď sa pozrieme na hlasovania v Slovenskej národnej rade a vo Federálnom zhromaždení o troch rozhodujúcich zákonoch, ktoré viedli k obnoveniu štátnej samostatnosti Slovenska a k zániku “spoločného štátu”:

Pri hlasovaní v SNR o návrhu Deklarácie o zvrchovanosti SR dňa 17.7.1992 hlasovali  p r o t i  (alebo sa “zdržali hlasovania”, čo sa rovnalo taktiež hlasovaniu proti deklarácii)  v š e t c i  poslanci z maďarskej strany Spolužitie a z KDH a navyše zo SDĽ poslanci J. Zselenák, J. Varjú a Š. Daňo.

Pri hlasovaní v SNR dňa 1.9.1992 o návrhu Ústavy SR hlasovali  p r o t i  prijatiu ústavy (aj “zdržaním sa” hlasovania)  v š e t c i  poslanci KDH a poslanci E. Bárány, P. Bogdan, J. Varjú a J. Zselenák z SDĽ a svojou neúčasťou na hlasovaní sa de facto proti prijatiu ústavy postavili aj poslanci E. Rózsa, E. Bauerová, A. Duka-Zólyomi, M. Fehér, J. Fiľakovský, Š. Harna, L. Dobos, L. Koteles zo Spolužitia, V. Bugár, P. Csáky, P. Bárta, J. Fóthy, P. Farkaš z MKDH a B. Chmelík z KDH. Ospravedlnil sa Mikuláš Dzurinda.

Pri hlasovaní v pražskom Federálnom zhromaždení dňa 25. 11. 1992  p r o t i   zániku ČSFR a tým vlastne  p r o t i  konštituovaniu samostatnej SR (aj “zdržaním sa” hlasovania a neprítomnosťou na hlasovaní!)  hlasovali  všetci poslanci KDH, SDĽ, SDSS a maďarskej MKDH-ESWS.

Pre všetkých občanov Slovenskej republiky, bez ohľadu na ich národnosť či náboženské presvedčenie, by mala zostať natrvalo nezabúdaným varovaním skutočnosť, že hlavne na uvedených troch hlasovaniach o nezadateľnom demokratickom práve každého národa na sebaurčenie v samostatnom štáte sa  p r o t i  tomuto právu slovenského národa postavili v neprimerane veľkom počte práve predstavitelia tých národností, ktorých materské národy už dlhodobo uplatňujú toto svoje základné právo v samostatných národných štátoch. V tomto prípade nám títo imigranti a potomkovia imigrantov naozaj  arogantne a opakovane predvádzali, a mnohí z nich doteraz predvádzajú, eklatantné ukážky svojej nevraživosti až nepriateľstva voči nášmu hostiteľskému národu a štátu!

Po obnovení samostatnej SR sa metódy týchto živlov museli zmeniť a tak od útokov proti slovenskej štátnosti prešli ku “kritike” slovenskej histórie (ktoré zatiaľ vyvrcholili stiahnutím zo škôl vynikajúceho diela profesora M. S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti faktov dvoch tisícročí),  k všestrannému osočovaniu prvej Slovenskej republiky, k neustálemu jednostrannému pripomínaniu slovenskej deportácie (nie nemecko - maďarského fašistického vyvražďovania!) židov a k znevažovaniu všetkého, čo len trochu zaváňalo (či im skôr zapáchalo!) akoukoľvek slovenskosťou. Aktivity týchto živlov si neraz vyberajú za cieľ neuveriteľne odťažité “problémy” a takmer vždy vyústia do neuveriteľne  hlúpych záverov. Zaoberali sa napríklad už aj slovenskými ľudovými krojmi - ale akýže tam vlastne slovenský ľudový kroj? Veď je predsa historicky dokázané, že krpce nosili už severoamerickí Indiáni, široké gate nosia až doteraz argentínski gaučovia a s holými pupkami tancujú hlavne Tahiťania. Ten kroj teda nie je vôbec slovenský či detviansky, ale naopak, je dôkazom o špecifickom a svetovo celkom unikátnom indiánsko-argentínsko-tahiťanskom multietnickom pôvode dnešných obyvateľov Slovenska a vyhlasovať ho za slovenský je jasným prejavom zadubeného slovenského nacionalizmu. A kto tomu neverí, strela jeho materi!

 

Keďže z časových a zrakových dôvodov takmer nepoužívam internet, niektorí dobráci mi svoje vedecké diela podobného razenia vhadzujú do poštovej schránky v písomnej podobe, zrejme s čisto humánnym zámerom udržať hladinu adrenalínu v mojom unavenom cievnom systéme na úrovni podľa ich predstavy. Aj nedávno som našiel v schránke také dielko tejto špecifickej hlodovedy. Má šesť strán tlačeného textu asi z nejakej internetovej stránky, starý dátum 29.12.2016, číslo 51/2016, je perom označené ako ŽIVOT.sk - rozhovory, má hrdý titul Skutočné slovenské národné jedlo? Žiadne bryndzové halušky, odpoveď etnologičky vás prekvapí! a skromnejší podtitul: Etnologička K. N. (49) roky skúma Slovensko, prednáša na niekoľkých univerzitách, je autorkou desiatok vedeckých štúdií, monografií a scenárov. Venuje sa popularizácii tradícií a zvykov. Vzhľadom na to, že humoru je v ostatných rokoch v našom globalizačnom regióne naozaj poskromne, rozhodol som sa, že s týmto produktom špecifickej protislovenskej hlodovedy oboznámim aj čitateľov. Z priestorových dôvodov vyberám z neho len hlavné myšlienky (ak tieto výplody možno vôbec nazvať myšlienkami), otázky (či skôr vnucované prefabrikované odpovede) anonymného interviewujúceho označujem skratkou Ot. a údajnú interviewovanú etnologičku tiež len základnými písmenami jej mena a priezviska K.N., lebo nechcem nikoho kompromitovať a neverím, že uvedené odpovede v pamflete menovaná etnologička naozaj povedala.

Nuž teda, milí čitatelia, ponúkam vám špecifické multietnické poučenie zo slovenskej histórie i etnológie:

Ot.: Na Slovensku sa v minulosti stretávali mnohé národy, ... Je Slovensko v rámci Európy z etnologického hľadiska práve týmto špecifické?

K.N.: Slovenská špecifickosť určite je v multietnicite, ...

Ot.: Kedy sa Slovensko začalo meniť, že pribúdali ľudia aj v mestách? ...

K.N.: Východné Slovensko malo silné nemecké osídlenie ... Slovensko celkovo patrilo k multietnickým územiam ...

Ot.: Boli aj iné krajiny podobne národnostne zmiešané ako Slovensko? ...

K.N.: Boli aj iné, ale Slovensko bolo jedinečné tým, že na jeho území bolo veľmi veľa kolonizačných vĺn. ...

Ot.: Ak bola veľká časť Slovenska tvorená inými národmi, je to typická krajina, ktorá vznikla z prisťahovalcov?

K.N.: ... Moderný slovenský národ sa sformoval neskoro, až keď sa uzákonila spisovná slovenčina, to bolo v 19. storočí. Základným elementom národa je spoločný spisovný jazyk. ... P r e d t ý m, ako sem prišli Slovania, boli na našom území Kelti, Frankovia, bol tatársky vpád, Turci tu boli sto rokov, potom Nemci, Maďari. ...

Ot.: Slovensko je teda aj v rámci sveta zvláštne tým, že sa na našom území mleli rôzne kultúry a národnosti ...

K.N.:  Á n o, preto mi je niekedy smiešne, keď niekto napne hruď a začne hovoriť - ja som ten pravý Slovák. Skutočnosť je úplne iná.

Ot.: Zaujímavá je oblasť Spiša, kde množstvo dedín a mestečiek založili Nemci. Boli Nemci vo veľkom aj inde?

K.N.: Nemecká kolonizácia zasiahla celé Slovensko a až do tureckého vpádu bolo na Slovensku najviac práve Nemcov. ... Máme mladú štátnosť, aj národ sme mladý, ale naše korene v multietnicite sú v Európe vzácne.  

Ot.: Zvláštne, že Slovensko je pôvodom multietnické, keď sa však vyhranili ako jeden národ, tak už odmietajú ďalšie etniká, odmietajú prisťahovalcov, odmietajú Rómov. Prečo?

K.N.: Niekedy rozmýšľam, či nejde o problém kolektívnej pamäti.

A tak ďalej, a tak ďalej, aj s tou bryndzou a bryndzovými haluškami, ktoré vraj na Slovensko priniesli rumunskí pastieri v rámci valašskej kolonizácie, ktorá na Slovensku prebiehala v 14.-17. storočí n. l.

Nuž, keď sme sa už dosť nasmiali, mohli by sme tento svetovo špecifický multietnický produkt odložiť do rezervy pre prípad nedostatku toaletného papiera. Ale nebuďme až takí optimisti! Skúsenosť nám hovorí, že práve tie najhlúpejšie tvrdenia, ak sú dosť agresívne hlásané, sa najviac zachytia v pamäti a podvedomí mnohých ľudí, keďže tí nemajú čas na skúmanie ich pravdivosti či nepravdivosti - práve na tomto poznatku spočívala úspešnosť propagandy Josefa Goebbelsa. Tak sa teda trochu venujme podstate uvedených tvrdení.

O “špecifickej zmiešanosti a multietnicite Slovákov v rámci sveta či aspoň v rámci Európy” vykrikujú iba nevzdelaní hlupáci a s nimi v ostatných dvoch desaťročiach hlavne tí, čo už vedia, že pravý opak je pravdou a nehodí sa im to do ich politických zámerov. Na základe podrobného genetického výskumu krajín strednej Európy, podnieteného a financovaného Kongresom USA, sa totiž už pred dvomi desaťročiami zistila a exaktne dokázala šokujúca skutočnosť, že najvyšší stupeň autochtónnosti v rámci Európy (najvyššiu mieru dlhodobého a nepretržitého osídlenia daného priestoru) má dnešné obyvateľstvo Slovenska, čo je v diametrálnom rozpore s doterajšími oficiálnymi germanofilnými a hungarofilnými fabuláciami archeológov a historikov, hlavne s tézou o “sťahovaní národov”. Rozbormi DNA sa zistilo a opakovane potvrdilo, že vyše 85% dnešných obyvateľov Slovenska pochádza od predkov, ktorí obývali Slovensko nepretržite od paleolitu, čiže v dobe zhruba pred 20 000 až 80 000 rokmi, takmer 10% má predkov z doby neolitu, čiže z doby zhruba pred 10 000 až 20 000 rokmi a iba 5% dnešných obyvateľov Slovenska má predkov, ktorí k nám privandrovali za ostatných 10 000 rokov. Najnižšiu mieru autochtónnosti v tejto oblasti Európy má obyvateľstvo Maďarska, čo genetickým výskumom už v rokoch 1990-1991 zistil americký genetik prof. L. L. Cavalli-Sforza a uverejnil v periodiku SCIENTIFIC AMERICAN v novembri 1991 - každý si to tam môže prečítať. Podľa zistení genetikov z dnešných obyvateľov Maďarska pochádza od predkov z prelomu 9.-10. storočia n. l., ktorých možno ako-tak považovať za maďarských, po materskej línii DNA zhruba 6,5% a po otcovskej línii necelých 2.4%.

Pravda, o národnostiach a národoch v paleolite a neolite ešte zďaleka nemožno hovoriť. Rečovú kompetenciu získal človek na našom území asi pred 45 000 rokmi, jazykovú kompetenciu asi pred 10 000 až 20 000 rokmi a až po sformovaní jazykových protovetiev sa v Európe tieto transformovali na prelome neolitu a doby bronzovej v 3. tisícročí pred n.l. na tri jazykové a etnické protovetvy: keltskú (západne od Rýna po Atlantik), germánsku (Šlezvicko-Holšteinsko, Jutský polostrov a hlavne Škandinávia) a slovanskú (od Rýna až po Don). Takže 95% našich predkov sídlilo od praveku nepretržite až dodnes na tomto území, obhospodarovalo ho podľa svojich schopností a možností a rozvojom svojej rečovej a jazykovej kompetencie sa cez protoslovanskú etnickú identitu dopracovalo k svojej dnes už najmenej dvetisícročnej slovenskej národnej identite. Skrátka, tu sme doma, toto je odjakživa naša vlasť - o pôvodnej etnicite autochtónneho obyvateľstva dnešného Maďarska, Moravy, Rakúska a Bavorska pritom radšej pomlčíme. 

 O “sformovaní národov až po uzákonení ich spisovného jazyka” radšej mala pomlčať pani etnologička. Zrejme nič nepočula o Svätej rímskej ríší nemeckého národa (Oto I., r. 962) - kde bol vtedy uzákonený nemecký spisovný jazyk? A vice versa: V Mníchove si možno pozrieť veľmi pekné Germanisches Nationalmuseum - kde a kedy bol uzákonený germánsky spisovný jazyk pre germánsky národ? Radšej sa zdržme hlasovania! Nuž a o tom, že  p r e d t ý m  “ako sem prišli Slovania”, bol na našom území tatársky vpád, Turci, Nemci a Maďari tiež radšej pomlčme, aby sme neznevažovali úroveň terajšieho slovenského vysokého školstva!

Zábavná je insinuácia o údajnom slovenskom odmietaní prisťahovalcov a (zrejme  n a š e j  krátkej) kolektívnej pamäti. Nuž, v tomto prípade ide iba o osobnú krátku pamäť či (predstieranú) nevedomosť pani etnologičky. Aj dnes štyridsaťdeväťročná osoba sa totiž musela na Slovensku viackrát stretnúť s utečencami alebo potomkami utečencov, ktorí ušli z Ruska počas boľševickej revolúcie, so sirotami gréckych odbojárov-komunistov, ktorých povraždili po druhej svetovej vojne v Grécku britské vojenské jednotky, s vietnamskými sirotami, ktorých rodičov zavraždili francúzske a americké jednotky vo Vietname, atď., atď. A čo sa týka Cigánov (autori ich nazývajú rasistickým názvom Rómovia - Človekovia), koľko ich na Slovensku žilo, povedzme ku koncu roka 1956 a koľko ku koncu roka 2016 pri tom hnusnom slovenskom odmietaní? Alebo si to máme vysvetľovať tak, že Cigáni trpia akýmsi špecifickým typom kolektívneho masochizmu a usídľujú a množia sa najradšej tam, kde ich najviac odmietajú a utláčajú?

Na záver si teda dajme tie bryndzové halušky. Naozaj nie sú slovenským národným jedlom - sú len írečitým ľudovým, hlavne horniackym jedlom. Slovo “brinza” je v Rumunsku naozaj označením syra (akéhokoľvek druhu a nielen tvarohovitého ovčieho syra - bryndze) a naozaj sa nevie, ako a kedy sme ten názov od Rumunov prevzali - možno naozaj od valašských kolonistov v 15. až 17. storočí. Ale tvrdiť, že s bryndzou ako produktom nás oboznámili až oni, je od etnológa také múdre, ako keby hlásal, že staromaďarské nomádsko-pastierske kmene vôbec nevedeli, že existujú aj samčie jedince ich chovných zvierat, oboznámili sa s nimi až po príchode do Podunajska osídleného Slovenmi a preto ich nazývajú staroslovanskými názvami bika (býk), bárány (baraň-baran) a kan (kanec).

Takže po preštudovaní uvedeného diela špecifickej hlodovedy  volám nahlas spolu s jeho autormi: Nech žije stretávanie mnohých národov a zrážka civilizácií na tomto celosvetovo špecifickom multietnickom území a typickej krajine, ktorá vznikla z prisťahovalcov so silným nemeckým osídlením a nech večne prekvitajú valašské bryndzové halušky, ktoré nikdy nevideli Rumunsko, ale zato videli veľa oviec a baranov! A ministrovi školstva celkom potichučky radím a našepkávam, nech sa trochu popozerá, čo všetko sa na slovenských vysokých školách humanitného smeru prednáša a vyučuje. Aby nám z našich premnožených vysokých škôl už konečne prestali vychádzať napríklad aj takí absolventi, ktorí sú presvedčení, že zemeguľa je dutá a žijú v nej Titani, ktorí svoju neľúbosť nad konaním ľudstva dávajú na vedomie zemetraseniami a sopečnými erupciami. Lebo aj takých otitulovaných absolventov vysokých škôl humanitného smeru sa dnes v Bratislave vyskytuje nemálo a títo milí vysokoškolsky otitulovaní absolventi sa dokonca usilujú uvedených Titanov upokojovať na sporadických vedeckých sympóziách.