Čie sú vlastne štátne peniaze? – Milan Országh

Zdá sa vám táto otázka zbytočná? Nuž, zrejme to závisí od toho, z ktorej strany sa na problém pozeráte. Na jednej štátni funkcionári, s ministrom financií na čele permanentne plačú nad nedostatkom štátnych financií prakticky už od vzniku Slovenskej republiky, na druhej strane, začiatkom každého roka sa tento dnes najdôležitejší rezort prezentuje neschopnosťou predložiť fyzickým a právnickým podnikateľským subjektom funkčný daňový systém, ktorý by hladkým spôsobom začal naplňovať erárnu kasu. Výnimkou, žiaľ, nebol ani začiatok tohto roka. A nebuďte optimisti, začiatkom roka 2014 to nebude inak! Ani napriek tomu, že na prípadné zmeny budú mať bratislavskí úradníci financií opäť k dispozícii celých 365 dní! Zdá sa totiž, že pre rezort financií a najmä daňovákov je momentálne najdôležitejším problémom riešenie sprepitného u čašníkov v pohostinstvách. Prirodzene, teda vyrubovanie mastných pokút za to, keď v kase pohostinstva nájdu pri „prepadovej“ kontrole o desať či dvadsať centov viac, ako by tam malo byť! Načo je nám systém, vravia si štátni úradníci, keď nám v krajine Jánošíkovej stačí zdierať tých drobných ľudí tak, ako to robieval Jánošík?

Nuž a tá tretia strana pohľadu na jeden problém, teda štátnu kasu a jej fungovanie, spočíva v terajšej nechutnej kauze s financovaním KHL Slovana. Štát prostredníctvom svojej sto percentnej akciovky Transpetrol (teda klasického štátneho strategického podniku) nalieva ťažké státisíce eur do súkromnej firmy, pričom nemá na zdravotníctvo, školstvo či mládežnícky šport a štátnu reprezentáciu. Jednoducho, nehoráznosť, o ktorej „hore“ všetci vedia, ale každý z kompetentných, ktorí by mali bdieť nad racionálnym hospodárením so štátnymi prostriedkami a brániť ďalšiemu rozkrádaniu beztak už skoro rozkradnutého štátu jeho „majiteľmi“, sa tvária, že nič nevidia a o ničom nevedia. Ba naopak, ešte to aj poriadne zatĺkajú, ako v prípade „zlatých padákov“ o množstve ktorých vlastne ani nikto nevie. Ale nikto z kompetentných proti ním vlastne ani nič neurobil. Tí ostatní považujú spomínané formy rozkrádania za úplne „prirodzené“. Nečudo, že potom praskajú jedna kauza za druhou, či už sú menšieho, alebo väčšieho formátu. Ako napríklad tá čerstvá s „poradenskou“ zmluvou ústredia práce, pri ktorej je v podstate vlastne jedno, či ide o desaťtisíc alebo milión. V prípade, že sa na to príde, ide o preklep, teda „maličkú chybu úradníka“, ale keď si preklep nikto nevšimne, tak sa miliónik jednoducho uleje tak rýchlo, až sa po ňom zapráši. Veď to nakoniec predsa len niekto zaplatí! Niekto? To sme predsa my, obyvatelia Slovenska, ktorých úradníci krásavice na Dunaji vyciciavajú do morku kostí. A tá štvrtá strana pohľadu? Nuž, ty, obyčajný Slováčik, maličký voličský chudáčik, pozri sa do svojej peňaženky! Kam sa s tými drobnými hrabeš na veľkých „štátnych“ dravcov. A rýchlo si uvedom, že tvoje peniaze sú v podstate štátne, ale štátne nie sú tvoje. Čie sú vlastne tie štátne, nad tým vo svojom záujme radšej ani nerozmýšľaj!