Čas nereálnych sľubov – Jozef Kuchár

Mnohí, čo sa dali na politiku, túžia predovšetkým po moci, po bohatom, bezstarostnom živote aj výhodnom postavení v spoločnosti. Toto konštatovanie potvrdili aj nedávne voľby prezidenta Slovenskej republiky, keď sa o post hlavy štátu uchádzal rekordný počet kandidátov, ale aj blížiace sa voľby do Európskeho parlamentu. O trinásť mandátov bojuje až 29 strán a straničiek. Predvolebnú kampaň charakterizujú rôzne, často až príliš nereálne sľuby a zároveň zhoršujú vzťahy a pomery v stranách, kde zavládla predovšetkým závisť. Na povrch sa dostala aj politika osobnej nenávisti. Jej nositeľmi sú najmä politickí turisti, ktorí už neraz s cieľom získať moc zmenili partajné tričká. Niektorých politikov ani v tomto čase predvolebných sľubov a predsavzatí nezjednocuje myšlienka ako lepšie a úspešnejšie prispievať k rozvoju spoločnosti, ale za prvoradý cieľ považujú čo najviac získať pre seba.

Pohľad na jednotlivé kandidátky ukazuje, že na scénu sa opäť dostali aj nedôveryhodní ľudia. V boji o popularitu ich netrápi, že svojich voličov neraz sklamali a nezvládli úlohy, ktoré prijali. Notoricky zamlčujú svoje neúspechy, chyby a omyly, ktorých sa vo svojej politickej činnosti dopustili. Z radov politických turistov sa do centra pozornosti aj prostredníctvom volieb do Európskeho parlamentu okrem iných natlačili aj František Mikloško, Jozef Kollár, Jana Žitňanská, Ondrej Dostal, Juraj Droba, Ivan Šimko a František Šebej. Zaujímavé je, že aj občania v pomerne vysokom dôchodkovom veku chcú byť poslancami Európskeho parlamentu. Okrem iných Eduard Kukan 74 ročný, František Šebej (67), Valentín Švidroň (65), Irena Belohorská (66), Peter Baco (69), Anna Záborská (65), Emil Vestenický (65), Vladimír Sirotka (67), Marián Andel (63), Pavol Dubček (65) a Alexander Slafkovský 63 ročný. V každej demokratickej krajine, v každom právnom štáte, ľudia, čo zrádzajú strany v ktorých sa politicky vyliahli by nemali ani najmenšiu šancu na úspech. V Slovenskej republike je všetko úplne ináč.